Bola už tma, ale mne sa zdalo, že deň ešte ani poriadne nezačal. V myšlienkach som sa k nej stále vracal, stále som myslel iba na moju Irenku. Bolo to moje tajomstvo, nikto o tom netušil, vôbec nikto a už vonkoncom nie mama. Mama, keby to tušila všetko by sa len zhoršilo.
Posadil som sa na posteli a chrbtom sa oprel o stenu. Nebolo to práve najpohodlnejšie, napriek tomu mi to vyhovovalo. Na nástenných hodinách čas 21:30, myšlienky však stále smerovali k dnešnému ránu, kde sa opäť zdvojili. Príjemné pocity porážali tie zlé a znovu naopak. Ach, čo som to len urobil, pomyslel som si a znovu som si ľahol. Pocítil som ako mi oči zalievajú slzy, nedokázal som si však vysvetliť, prečo ma pochytil náhly stav úzkosti. Začínajúce problémy v škole, postoj mojich rovesníkov ku mne, zoznámenie s Irenou... Osud. No na ten som ja nikdy neveril.
Na druhý deň som sa zobudil nevyspatý. V hlave mi dunelo ako po preflámovanej noci, vlastne som to ani nemal k čomu prirovnať, veď ja som nikdy nikde neflámoval. Veď nemám ani pätnásť rokov, no to čo som práve prežíval, tak to nebolo celkom bežné ani u omnoho starších ako som bol ja. S námahou som sa vytrepal z postele, rukou si pretrel napuchnuté viečka a hlasne si zívol. Niekde od vedľa som počul buchot, to asi mama odchádzala práve do práce. Poriadne som sa ponaťahoval, párkrát mi popukalo v chrbáte a až potom som bol pripravený postaviť sa. Keď som odrazu pocítil bolesť tak silnú, že mi len pri pomyslení na ňu prichádza nevoľno. Z prižmúrenými očami a boľavým výrazom na tvári som sa pomaly zviezol k zemi, no a tam ostal sedieť na studenej dlážke ako klbko. Oboma rukami som si pevne zvieral rozkrok, cítil pálčivú bolesť tam dole. Nemal som dostatok síl ani odvahy, aby som sa pozrel čo sa mi stalo. Po lícach mi stekali slzy veľké ako hrachy, skuvíňal som a snažil sa to všetko prečkať, keď v tom vošla do izby moja matka, preľakla sa a okamžite ma začala ratovať...
Konečne som sa obliekol a nepobehoval po byte, aj keď vlastnom, ako nejaký Adam. Čo najrýchlejšie som sa snažil na seba nahodiť veci, no nešlo to jednoducho, ruky sa mi klepali nervozitou. Popritom všetkom zmätku som nemohol prestať neustále sa obzerať okolo seba. Najhoršie to bolo v kuchyni. Všetko rozhádzané kade-tade, ako keby nás vykradli. Kiež by nás vykradli, snažil som sa samého seba ukludniť vnútorným hlasom. No čierna šatka, pohodená na kuchynskom stole bola úplne postačujúca, aby som pochopil s kým mám dočinenia.
Nemohol som sa nijako ukludniť, musel som konať čo najrýchlejšie, hoci som mal od nervov problémy aj zo zaviazaním šnúrok na topánkach. Čierna šatka tam bola pohodená. Pevno som ju schmatol do ruky a ešte pevnejšie stisol...
V horúcej vode som sa cítil lepšie. Bolesť ustupovala, no aj tak som nebol úplne v pohode. Netušil som čo si pomyslí mama o tom čo sa mi stalo, veď ja sám som to dobre nevedel. Určite zavolá do školy, že dnes neprídem a tak sa dozvie že som tam nebol ani včera.
Mal som odrazu oveľa viac problémov ako kedykoľvek predtým. Už som nemyslel ani na bolesť, ktorá ma záhadne postihla, skôr na mamu a jej takmer určite unáhlenú reakciu, ktorá všetko pokazí. Mierne som sa skrčil, bradou som sa dotýkal hladiny teplej vody. Zatvoril oči a vybavoval si jej tvár. Jediné čo ma teraz dokázalo ukludniť...
Mal by som byť nervózny, rozklepaný strachom. Bol to zvláštne, všetky tie negatívne pocity odrazu zmizli. Oči sa mi ligotali, no ani jedna slza mi nepretiekla po lícach. S kamennou tvárou som sa ponáhľal dole ulicou, pred panelákom kde som strávil detstvo, mladosť a teraz som tam býval s rodinou. S jedinou rodinou, mojou drahou dcérou. Ako slušný človek, ako muž pracujúci ďaleko odtiaľto. Kiež by to bola pravda.
Pristúpil som k autu a pootočil kľúčikom na zadných dverách. Na zadnom sedadle, pod hŕbou starých vecí som mával ukrytí čierny kufrík. Nikdy by ma nenapadlo ho zobrať domov. Aj keď toto prekliate ráno by mi mohol pomôcť Navolil som číselnú kombináciu. Musel som sa poriadne sústrediť, bol nastavený iba na jeden možný omyl. Zámka našťastie vydala typické „puk“ a jeho obsah sa mi ukázal v plnej kráse. Sklonil som sa aby som na to lepšie videl. Aj jediný pohľad na obsah môjho kufríku ma utvrdil v tom, kto vlastne som. A nebola to príjemná myšlienka. Až teraz som si uvedomil hroznú pravdu. Kto je Ján Karter. Kto som. A ak bol čas to všetko napraviť, tak práve teraz!
Moje najhoršie obavy sa naplnili. Ešte som stále sedel v teplej vode, aby sa mi to tam dole trochu „napravilo“. Mama vošla do kúpelne, ešte nešla do práce. Stačil mi jej pohľad aby som všetko pochopil.
Volala som do školy. Dnes ostaneš doma, tak si oddýchneš. Ak sa ti do zajtra nepolepší, tak pôjdeme k doktorke.
Jej slová zneli ešte v pohode. Horšie bolo až to čo nasledovalo. Alebo žeby lepšie? Ja už musím ísť do práce. Neboj, nebudeš sám, príde sem jedna moja kamarátka, aby ti spravila aspoň jesť, odvetila mama a naklonila sa, aby ma pobozkala na čelo. Pousmial som sa. No nebol som práve pokojný.
Potom odišla a ja som ostal sám. Nevedel som či mama prišla na to, že som včera nebol v škole. Nevedel som kto to dnes vlastne ku mne príde, preboha, veď som veľký, načo mi je nejaká opatera starej tetky? Naštvane som si pomyslel.
A nevedel som to hlavné. Kedy zas uvidím Irenku. Potom som sa znovu sklonil, tak že mi cez hladinu pretŕčala len tvár. Zatvoril som oči a ponoril som sa celý. A veľmi pomaly. Cítil som ako mi cez tvár preteká teplá voda. Cítil som ako zo mňa zmýva špinu, nervozitu aj bolesť. Cítil som sa konečne lepšie...
Cesta okolo mňa ubiehala zbesilým tempom. Ľavú ruku som mal položenú na volante, pravou si pridržiaval horiacu cigaretu. A pridával som, pridával, ako keby to bol spôsob uniknúť pred sebou samým. Nebolo to tak moc dávno, keď som prišiel o svoju milovanú ženu. A dodnes mám v pamäti ako som prišiel o mamu. A samozrejme, kedysi veľmi dávno aj o svoju Irenu.
Posledné pojítko medzi mojou temnou stránkou a starým životom, tou podstatou ktorou som kedysi býval, bola moja drahá dcérka. A teraz zmizla aj ona. Musel som jej pomôcť. Nevedel som kde ju hľadať. Ale vedel som, kto za to môže. A ničoho som sa tak dávno nebál, ako stretnúť sa s ním tvárou v tvár. Toho sa bál každý. Možno aj on sám, keď sa niekde v tme, úplnom kľude zamyslel nad sebou samým. Hnal ma však vopred. Na kapote položená fotka z minulého leta. Ja a moja dcérka na dovolenke pri mori. Minulé leto bolo také krásne. Krásne som si zarobil, mohol som jej splniť sen o takejto dovolenke. Ale ja som si neoddýchol. A viem že si neoddýchnem ešte dlho. Dupol som na plyn, pridával a počítal každú jednu sekundu. Ani som si neuvedomil, ako vysoko už bolo slnko nad mojou hlavou. Ako ďaleko som už zašiel, dúfajúc v to, že smerujem správne...
Bolesť raz ustúpila, potom som mal taký pocit že z nej omdlievam. Vo vani som bol už takmer hodinu, voda bola studená a mne zima. Mal som veľkú chuť odtiaľ konečne vyliezť, usušiť sa a dúfať že to dole sa mi dá konečne do poriadku.
A práve vtedy som začul ten tlmený zvuk – ktosi odomykal dvere a s buchotom vošiel dnu! Zmeravel som a mierne sa ponoril do vody, tak že mi na hladine trčala len tvár. Snažil som sa načúvať tým zvukom, rozpoznať ich, no napadlo ma jediné – to musí predsa byť tá mamina kamarátka, ktorá mi prišla navariť obed.
Počul som ako lomozí po chodbe. Hrkajúci zvuk padnutých kľúčov, klopkanie jej topánok. Rukou som sa natiahol ku dverám, aby som pootočil zámkou. Hanbil som sa, nechcel som aby ma celkom cudzia ženská videla vo vaňi. Nestihol som to. Nestihol som zamknúť. Počul som ako sa priblížila ku dverám a položila ruku na kľúčku.
Halo, halo! Je niekto doma?
Celé telo mi oblial nepríjemný, ľadový pot. Neveril som vlastným ušiam, no aj tak som to urobil. Nahý som vyskočil z vane, mokrými nohami dopadol na dlážku a otvoril dvere. Chcel by som vidieť svoju nadšenú tvár, určite som musel vypadať smiešne. Zbadal som ju stáť na chodbe, priamo pred dverami. Mala prekvapený výraz, no zďaleka nie taký ako ja. Ani sa nenadýchla, nestihla vysloviť jediné slovíčko. Na bolesť som úplne zabudol, nahý a celý mokrý som ju pevne objal. Cítil som ako sa mi od vzrušenia postavil penis. Cítil som tlkot vlastného srdca na jej nádhernej hrudi. A jej sladké pery na svojich...
Nebol som ani na polceste, no musel som zastaviť. Auto som odparkoval na krajnici cesty, široko ďaleko odomňa nebolo nič, len nenarušená príroda a tisícky tmavých ihličnanov, cez ktoré prenikali oslepujúce slnečné paprsky. Zohol som sa a zhlboka vydýchol. Z vrecka na bunde som si vytiahol krabičku cigariet, jednu si strčil do kútika a škrtnutím zápalky si pripálil. Schuti som pred seba vyfúkol lahodný dym a smrkol si. Pozerať sa na hodinky by bola strata času. Vlastne nemal som žiadny, mohol som len dúfať že Kristínke nič neurobili. Len dúfať. A práve dúfanie bolo to, na čom som nikdy v živote nepomyslel. Nikdy som nepremýšľal či niečo urobiť, možno len párkrát ale to už bolo vážne dávno. Vždy som konal alebo nekonal. Ak som chcel napredovať, nemohla pre mňa existovať ina voľba.
Znovu som si potiahol a nervózne sa poobzeral po okolí. Cigaretu som si namoment vytiahol z úst, hlasne si odkašlal a chytil sa za boľavú hruď. Za tak krátku dobu to bola už moja šiesta cigareta, jediné, čo mi pomáhalo bojovať zo stúpajúcou nervozitou. Zväzovala mi ruky, nedokázal som sa naplno sústrediť a uvedomoval si, že len stopercetná istota mi zaručí úspešné zakonečenie tejto zúfalej misie.
„Misie“ pomyslel som si z nefalšovaným úsmevom. Ale natoľko kyslím, že sa mi z neho robilo zle. Rukou som si pretrel po spotenom čele a zahodil cigaretu. Z jasnej oblohy sa znášali jemné snehové vločky a dopadali mi na tvár. Bol čas vyraziť.
Spokojne som sa prevalil na chrbát, ležiac pritom na maminej posteli. Stále som bol nahý a „mokrý“, tentokrát ale z niečoho úplne iného. Po celom tele som mal husiu kožu, po jemných chlpkoch mi stekal pot. Zrýchlený dych naznačoval únavu, ale neskutočne príjemnú únavu. Jej vlhké ústa sa pohrávali z mojím prirodzeným aj s mojimi pocitmi. Občas ma striaslo vzrušením, úplne som sa tomu oddával, oddával som sa jej a nemyslel na nič iné iba na ňu. Bola to moja Irenka. Práve mi robila dobre, dávala mi úplne zabudnúť na bolesť, každým jej dotykom som sa cítil lepšie a lepšie. Vôbec som však nepomyslel na to hlavné – veď vlastne Irena je tá mamina kamarátka. Poznajú sa, dokonca tak dobre, že jej dovolila ku nám prísť! Vôbec som si neuvedomoval, čo to môže znamenať. Myslel som len na ňu, na neskutočnú vášeň ktorou ma zahŕňala, na tlejúci plamienok mojej rodiacej sa lásky. Nechával som sa unášať...
