reklama

Vyjednávač S01E05

„Strach je najstaršou a najsilnejšou emóciou ľudstva.“ H. P. Lovecraft.  Odparkovať auto o dva bloky ďalej – ideálna vzdialenosť. Zapáliť si ešte jednu cigaretu, prv než sa tam vyberiem, trochu sa upokojiť, všetko predýchať. No a potom sa konečne pokojne vybrať vpred...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

„Všetko do bodky splnené – a dokonca aj s časovým predstihom!“ pomyslel som si skôr, ako sa moje hrubé podrážky na čiernych topánkach začali zabárať do jemného trávniku, ktorý lemoval a zdobil vydláždený chodníček k hlavným dverám priestranného rodinného domu.

„Ten dom sa nedal opísať inak – prvotriedny luxus pre poriadne „zabezpečeného“ chlapíka a jeho rodinku. Poondiatu rodinku.“

Milióny myšlienok opantali moju myseľ – snažil som sa ich zbaviť, vyčistiť si hlavu, lebo inak by som nemohol vykonať svoju prácu.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Neunúval som sa po zaklopaní vyčkávať, hneď, ako sa mocné svetlohnedé dvere otvorili, prudko som do nich kopol a doslova vrazil dnu. S mastnou „devinou“ v ruke som nemal najmenší strach – aj keď ten mi zväzoval ruky počas celej cesty sem, na toto prekliate miesto. Na miesto, ktoré o chvíľu prekľajem ja.

1986

Ako ten čas beží.“ pomyslel si Ján Karter, práve vtedy, keď v kalendári prevracal stránku za stránkou. Konečne našiel aktuálny dátum a spokojne ho položil na poličku.

A skutočne bežal. Za ten rok sa toho veľa zmenilo. Zmenil sa on. Tajný vzťah s Irenou ho zmenil. Irena bola krásna a múdra žena. A neskutočne vášnivá. No aj napriek tomu všetkému, všetkému čo ich tak k sebe tiahlo, čo ich spájalo v jednu láskou spätú bytosť, bolo to práve to, čo ich od seba tak vzdialilo – obyčajná chorá láska. Žiť v tajomstve je ako žiť bez vzduchu. Bola to vôbec láska? Bol to len prostý jed čo mu vnikal pod kožu a ešte ďalej. Trávil jeho krv. Jeho samého.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Bol to prvý rok strávený na strednej škole. V ťažkých časoch, kde vidina lepšieho zajtrajšku bola stále len vidinou lepšieho zajtrajšku. Otočil kohútikom a do prázdneho pohára sa vlieval prúd studenej vody. Schuti sa napil, zhlboka vydýchol a posadil sa, aby si mohol bradu oprieť o skrížené ruky. Premýšľal, tak ako už dávno nie. Bol taký mladý, taký krásny. Bol mladý, ale bol skutočne krásny? Miestnosťou sa ozýval len zvuk tikajúcich nástenných hodín. A jeho ťažký dych prezrádzal snáď ešte viac než oči, v ktorých sa skrývali jeho myšlienky. Priveľa myšlienok na tak mladého človeka. Na mladého chlapca, ktorý sa predčasne stal mužom...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Muž ležiaci v bolestiach na chladnej zemi. Zvuk jeho dychu postupne mizol, zanikal pri výraznejších tónoch prostredia. Zanikal a mizol do večnosti, až úplne zmizol a ticho vystriedali ťažké kroky toho, kto ho poslal na onen svet.

Prešiel miestnosťou ako neohrozený – aspoň tak pôsobil, no v jeho vnútri sa odohrávalo omnoho viac. Spletitá pavučina pocitov, do ktorej sa zamotal. Zamotával čím ďalej tým viac, každým oným momentom jeho prekliateho života. Kráčal a kráčal. Míňal miestnosti, prechádzal po zdanlivo prázdnom dome. Až kým nevošiel do hlavnej siene, kde v prítmí vyvolanom zatiahnutými roletami poblikávala len obrazovka zapnutej televízie. Vošiel tak potichu, ako to len vedel. Tak, že jediné čo počul, bol jeho vlastný dych. A tam našiel to čo hľadal – nie muža, ktorý za toto všetko mohol. Ale človeka, ktorý to všetko našiel. Vošiel dnu a keď sa ten tieň otočil, aby zbadal prichádzajúceho, ich pohľady sa stretli a na moment zamrzli večnosťou. Také protichodné, ale tak výstižné.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Irena,“ povedal pošepky a tvár mu skamenela okamžikom.

Ranné slnečné paprsky prenikali dnu do prázdnej triedy. Vlastne nie, nebola až tak úplne prázdna. V prednej lavici sedelo mladé dievča, hlavu malo volne položenú na rukách a tmavé vlasy jej padali na lavicu, takže jej vôbec nebolo vidno do tváre. V ušiach mala pichnuté slúchadlá, počúvala hudbu a krátila si tak čas čakaním, kým prídu ostatní spolužiaci.

„Dnes ráno si tu nejako skoro,“ ozval sa odrazu spoza jej chrbta hrubý hlas patriaci staršiemu chlapcovi. Volal sa Ivan a bol to Zuzanin spolužiak. Po chvíľke postávania na jednom mieste sa pohol vpred, pochopil že ho nepočuje. Priblížil sa priamo až k nej a schmatol ju za plece. Tak veľmi sa preľakla, že rozhodila rukami a takmer ho udrela.

„Hej, len klídek!“

Pokrútila hlavou a usmiala sa na neho. „Ahoj Ivo.“

„Héj! Odkiaľ máš walkman?“ spýtal sa jej a neskrýval pritom nadšenie v hlase.

„Nó, foter mi ho doniesol z Brna. Len nemám veľa pások.“

„Hmm, dúfam že niekedy požičiaš..." na chvíľku ho prerušila mračením sa "....no, buď von alebo aj tu, cez prestávku.“

Zuzana si zložila slúchadlá, odložila prehrávač do školskej tašky a vytiahla si jednu kávenku. Jazykom prešla po strane a rozdelila ju tak na dve – aby si lepšie vychutnala krém vo vnútri.

„A ty čo tu tak skoro?“ spýtala sa ho a ešte raz si premerala chlapca pred sebou.

Ivan mal asi meter sedemdesiat, zato ale bol poriadne zavalitý a ruky mal vypracované. V škole chodil vždy slušne oblečený, hlava vyholená po bokoch však svedčila o tom, aký je v skutočnosti. Mimo školské brány to bol frajer – čierna koženka, otrhané rifle a gitara.

Proste ideál,“ pomyslela si Zuzana a usmiala sa na neho.

„To sa pýtaš mňa? Nó, ponáhľal som sa.“

Hlas, ktorý práve preťal ticho v triede nepatril Ivanovi. Zuzana len nešťastne prevrátila očami a Ivan sediaci priamo na lavici sa otočil.

Do triedy práve vchádzal jej najväčší „ťuťmáčik“. „Janko Karter! Ahoj blbeček,“ podpichol ho Ivan a zasmial sa. Od neho o rok mladší Ján len zahanbene sklopil zrak, zložil dole stoličku a posadil sa. Zuzana sa otočila, snažila sa to všetko ignorovať.

Atmosféra však začala hustnúť. „Tak čo Janíčko? Desiatu máme?“

Ján len nesmelo zodvihol zrak a zbadal prichádzajúceho Ivana. Tomu, z pohľadu na vychudnutého chlapca v štrikovanom svetri a žltých nohaviciach, ktorý nosil okuliare, začala vrieť krv v žilách.

Najradšej by si udrel, vedel však, že nepotrebuje ďalšie problémy. Rozhodne nie kvôli takému frackovi. „Ale trochu ho potrápiť slovne, tomu sa nebránim,“ pomyslel si Ivan a oboma rukami sa pevne zaprel o lavicu. Janko zodvihol zrak a bojazlivo sa pozrel Ivanovi do očí.

Ešte stále sa nepohol. Stál v tých dverách ako prikovaný a pozeral sa na ňu tým najchladnejším pohľadom na celom svete.

„Ahoj,“ odvetila stroho.

Už som si bol úplne istý, že ide o tú istú ženu, ktorá mi tak zmenila život. No nemohol som uveriť vlastným očiam.

Prešiel opatrne okolo gauča, strnulo sa postavil oproti a neveriacky sa pozeral pred seba, na ňu, no nie do jej očí.

„Posaď sa. Musíme sa porozprávať,“ povedala a mávla pritom rukou.

Zostarla. Už dávno to nebola tá mladá žena, ktorá tak potrebovala jeho lásku. Alebo len jeho telo? Alebo ani jedno z toho, len zviesť ho na tie chodníčky, ktorými sa pred rokmi kvôli nej vydal?

Napriek tomu, že do jej vlasov sa vkrádali šediny, že po tvári mala vrásky a pribrala – stále to bola príťažlivá žena. Bolo jasné, že jej nič nechýba, že je o ňu dobre postarané.

„O čom by sme sa my dvaja mohli rozprávať?“ precedil slová pomedzi zuby.

„O pokračovaní našej spolupráce. Janko, ešte nie je koniec.“

„Ale je," snažil sa jej vmiesť tvrdým tónom medzi slová. „Je koniec.“

„Tak čo tu robíš?“ spýtala sa ho prekvapene. On však vedel, že to na neho len hrá. Ako všetko predtým. Nevydržal a vybuchol.

„Tak kde je? Odpovedz, hneď!“

Skutočne sa preľakla. Trhlo ju a zdesene sa na neho pozrela. “Kto?“

Nestihla ani poriadne vydať poslednú hlásku, než pocítila na sebe jeho zlosť. Pevne ju schmatol rukou okolo krku a postupne pritláčal. Prvýkrát zbadala, ako sa jej pozerá priamo do očí. A videla jeho spokojnosť – ktorá pramenila z jej strachu.

Ešte raz poriadne pritlačil a ešte raz sa jej pozrel do očí. Od hrôzy ju striaslo a pustil ju. Potom prešiel miestnosťou a rukami si prešiel po vlasoch.

Ako lapala po dychu, takmer spadla, a on počul jej príšerný kašeľ. V očiach sa jej zračili nefalšované slzy, kľačala na kolenách pričom sa jednou rukou podopierala a snažila sa nadýchnuť. Znovu prudko zakašlala.

„Čo chceš?“ spýtal sa jej po chvíľke.

Konečne zodvihla zrak a falošne sa pousmiala.

Ivan prudko dopadol na zem. Zuzana sa strhla a oprela o okno. Nedokázala pochopiť to, čo práve videla.

Janko pod každým hlbokým nádychom zdvíhal útly hrudník. Oči sa mu zaligotali prekvapením – zalieval ho nával nevídaného sebavedomia. Stačila jedna prudká rana a zložil také chlapisko, akým Ivan nesporne bol.

„Fíha Jano, kde sa to v tebe berie?“

Zodvihol zrak až keď začul jej smiech. Pozrel sa na dlážku, kde mu spadli okuliare. Áno aj on schytal jednu „štipľavú“, no a práve tá ho vyburcovala k takému hnevu. Zatiaľ čo mu Ivan po slovnej výmene uštedril len facku, on ho zrazil k zemi pästnou ranou, za ktorú by sa nemusel hanbiť žiaden boxer. Ale on taký nebol, preto to nechápal.

Zohol sa a zodvihol si okuliare. Zažmúril oči a odfúkol z nich špinu. Kým ich držal tesne pred sebou, zbadal Zuzaninu tvár. Videl ako sa na neho pozerá. Nikdy si vlastne nevšimol aká je pekná. Mierne sa zahanbil a nasadil si okuliare.

Ani Zuzana sa nikdy na Jána takto nepozerala. Stačil moment a tá zaužívaná predstava sa odrazu rozplynula – odrazu ho brala inak.

Nasadil si okuliare, zhlboka vydýchol a sadol si. Ivan sa zmietal na zemi, ani nie tak od bolesti ale od hanby ktorú práve prežil. Akosi sa nemohol prinútiť postaviť sa. A Ján? Ten pokojne sedel v lavici a upieral svoj zrak smerom k oknu. Sledoval východ slnka a bol potichu.

Cítil som sa zvláštne – prvýkrát mal strach niekto iný než ja. Čo ale bolo na tom najzaujímavejšie – niekto pociťoval strach zo mňa. Nepoznával som sa, no toto nové ja sa mi páčilo. Mal som ho radšej než kedykoľvek predtým. A s každým novým nádychom som vedel, že kto porazí strach, ten porazí všetko.


Milan Banáš

Milan Banáš

Bloger 
  • Počet článkov:  129
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Ak chceš vedieť aký som - spoznaj ma. Ak chceš vedieť ako píšem - čítaj ma :) Čo viac dodať? Som začínajúci autor z Liptovského Mikuláša. Zoznam autorových rubrík:  Liptovský MikulášÚvahaThe GameFilmyHokejVyjednávačZáhadyLegendyPoviedkaSpektrumSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu