Hokejbal alebo Ak dnes vyhráme budeme spolu už navždy…

Kľačal som na odretých, mierne zakrvavených kolenách a otepľovačky ktoré mi dala mama, boli natrhnuté. Zrazený k zemi, mierne otrasený som len na moment sklopil zrak, no hneď ako som sa pozrel na starú tenisovú loptičku, ktorú som dostal od strýka cez jedno leto keď ma učil hrať tenis, tuším to bolo v deväťdesiatom siedmom, zbadal som ako sa k nej dostal druhý chalan. Bol to hráč súperov a osamotený mieril priamo na nášho brankára. Ten vyklepane čakal na moment, kedy sa rozhodne útočník vystreliť, v maličkej bránke ktorú kamoši po škole zostrojili v pivnici zo starých školských lavíc a rybárskej siete. Na nohách mal betóny dôkladne vyrobené z molitanu a oblepené hrubou čiernou páskou. Znamenali pre neho rovnakú cennosť ako pre hociktorého slávneho brankára NHL. Zdvihol som zrak, zhlboka sa nadýchol a utlmil tak hlasitý buchot srdca, jediný zvuk ktorý som dokázal v tej chvíli vnímať. Pozrel som sa na nočnú lampu, popred svetlo bolo vidno krásne pomaly ale husto dopadať sneh. Súper bol už takmer pred naším brankárom, videl som ako sa chystá urobiť kľučku a dokonale ho zmiasť. No ak dostaneme gól, tento zápas prehráme a na tento rok sme skončili. A predsa sme tak blízko víťazstvu. Vyskočil som na rovné nohy, z celej sily som sa rozutekal aj napriek tomu že sa veľmi šmýkalo a stihol som ho dohnať. Hokejkou som spravil prudký chmat a brankár dokázal včas vyraziť loptičku hokejkou. Loptičku som si hodil vpred, znovu som sa veľmi rýchlo rozbehol a tvrdou strelou vymietol pavučinu za ich brankárom, ktorý sa márne hodil o zem ako vrece zemiakov. Tesne pred koncom bolo všetko jasné. Tesne pred začiatkom som chalanom povedal:Ak dnes vyhráme, tak navždy budeme v našich srdciach a spomienkach spolu. Lebo na takéto dni sa nikdy nezabúda...K najobľúbenejším najme mládežníckym športom už roky neodmysliteľne patrí hra nazývaná Hokejbal. Táto pôvodne pouličná alebo ihrisková forma hokeja, bola oficiálne schválená IIHF v roku 1974 v kanadskom Ontariu. Hokejbal ale samotný o sebe je ešte starší než hokej, navyše tento šport je globálne viac použiteľný a rozšírený, ďalším faktorom je že nie je ani moc finančne náročný.Na Slovensko sa profesionálny hokejbal dostal v roku 1982, chalani na sídliskách ale z hokejkou a loptičkou pobehovali samozrejme dávno predtým. A práve tam sa písali mnohé príbehy za dlhých, zimných večerov, strávených hodinami hraním pouličného hokeja, rodili sa mnohé nové kamarátstva ktoré vydržali dodnes. Veď neraz vidíte partiu starých kamarátov ako si idú sem tam cez víkend ponaháňať loptičku niekde na ihrisko, aj keď im tá rýchlosť a zápal pre hru už chýba, stále vedia vykúzliť parádne kúsky a keď zavrú oči, sú znova tými malými chlapcami, ktorý sa tešili na víkendy a zimné prázdniny,aby sa spoločne zišli a hrali svoje Majstráky, svoje vlastné ligy o vysnené trofeje. Hokejbal nás spájal...Na Slovensku sa tento šport už hrá aj profesionálne, máme aj vlastné juniorské a seniorské reprezentačné výbery, ktoré každoročne nastupujú na špičkových turnajoch organizovaných pod záštitou IIHF. Okrem hlavného mesta sú centrami hokejbalu na Slovensku Trebišov alebo Pezinok. Skoro v každom meste sa však hrávajú menšie ligy a tento šport je rozšírený podobne ako futbal, aj keď na menej profesionálnej úrovni. Stačí mať len vôlu, hokejku a niečo s ňou ukázať na ihrisku. A hlavne nebáť sa žiadnych prehier, do každého zápasu nastupovať skutočne svedomito ako profesionálny hokejisti. Pred pár rokmi prišli zo zaujímavým nápadom pre základné a stredné školy a ich žiakov. Založili takzvanú profesionálnu Street Hockey, celoslovenskú súťaž, plno podporovanú médiami a tiež mediálne známymi hokejistami ako je trébars Ľubomír Višňovský. Motivácia mladých chalanov aj báb mala smerovať proti rozširujúcemu sa flákaniu a vyplniť tak nevyužitý voľný čas mládeže, aby sa nedali zlanáriť na zlé chodníčky. Projekt sa ujal a každoročne sa koná. Víťazné mužstvo získava peniaze pre školu a pre seba trébars zájazd na Majstrovstvá sveta v ľadovom hokeji.Medzi ďalšie veľmi známe a zaujímavé projekty patrí aj Hokejbalový turnaj hokejových Fanklubov. Túto skvelú akciu netreba nijako extra predstavovať. Kto by ju nepoznal, však? Od posledného turnaja usporiadaného v Bratislave nesie názov Memoriál Ľuba Gregora, tragicky zosnulého nitrianskeho fanúšika a autora myšlienky pre spojenie všetkých Fanklubov, do jedného veľkého pre hokejové Ms 2011 na Slovensku. Teraz počas prebiehajúceho ročníka Slovenskej hokejovej extraligy, oveľa viac pociťujem hlad po hokejbale. Cítia to moje nohy aj ruky. Aj keď som už vyrástol a nie som ten istý chalan ktorý sa na zimu veľmi tešil, lebo sa vždy skvelo s partiou zabavili na ich vlastných štadiónoch. Ubehli dni, mesiace, roky... No napriek tomu mám chuť znova sa nadýchnuť ostrého vzduchu, zobrať si hokejku a loptičku a strieľať góly ako kedysi. Zabudnúť tak na všetky problémy a poriadne sa vybúriť na ihrisku.Sklonil som hlavu a zrak na chvíľu uprel dole, na chladný betón v ktorom sa pomaličky strácala biela farba kriedy, ktorou si deti v družine kreslili na chodník. Mráz mi štípal líca, ruky mi primŕzali k hokejke, no aj napriek tomu som bol veľmi rád. O chvíľu to znova vypukne. Môj ďalší zápas. Som kapitána títo chalani mi veria. Nesklamú ma nikdy, preto ich nemôžem sklamať ani ja. Sklonil som hlavu a len na moment sa zamyslel. Oprel som čelo o masku nášho brankára, hľadel mu cez mriežky priamo do očí. Hlavou som ťukol o jeho a poprial mu tak kúsok šťastia. Dnes musíme vyhrať. Nech sme akokoľvek unavený, nech je akýkoľvek nepriaznivý stav... vždy sme to my. A my sme dnes sem došli iba s jediným cieľom. Vyhrať. A to aj urobíme. Ak dnes vyhráme, budeme spolu navždy...