„Vďaka bohu za Satana.“
Akokoľvek vtipne vyznie táto veta vymyslená bostonskými fanúšikmi, pripomína, ako veľmi si slovenského krídelníka v tomto hokejovom meste obľúbili. Vo vyraďovacích bojoch ho totiž zastihla skutočne výborná forma, Šatan po ľade doslova lietal a konečne mu to tam začalo aj padať. Našiel svoju pravú, stratenú tvár.
35 ročný rodák z Topoľčian patril kedysi v Národnej hokejovej lige k najlepším hráčom. Obdiv si zaslúžil hlavne pre svoje myslenie a chuť nikdy sa ľahko nevzdávať.
Už v juniorskom veku patril k najlepším hráčom. Za rodné Topoľčany nestihol v ešte vtedajšej federálnej lige odohrať ani desať stretnutí, keď putoval do Trenčína. A práve v A – mužstve vojakov prvýkrát nazrel do hlavnej mužskej súťaže a vôbec sa v nej nestratil. Rok ešte pendloval medzi juniormi a mužstvom Dukly vo federálnej lige, na ďalší ročník – ten ktorý bol prvým ročníkom samostatnej Slovenskej hokejovej extraligy – však naplno prerazil medzi mužmi a patril k trojici najlepších hráčov toho ročníka. Celkovo zaznamenal 48 bodov za 32 gólov a 16 gólových nahrávok.
„Ak niekto trikrát po sebe príde na Majstrovstvá sveta, a trikrát sa mu podarí ako kapitánovi priviesť medailu, tak to vôbec nemôže byť náhoda.“
Miroslav Šatan však navždy bude pre slovenských hokejových fanúšikov v mysliach a srdciach zapísaný, ako vodca a najväčší líder slovenskej hokejovej reprezentácie. Už v Lilehammeri patril k najlepším, v mladom veku exceloval v domácej súťaži, odkiaľ okamžiťe putoval za oceán. Od začiatku 90 rokov sa prebíjal nižšími zámorskými súťažami, až kým sa mu konečne v roku 1995 podarilo presadiť v NHL, v drese Edmontonu.
Najlepšie a najproduktívnejšie roky však „Šarky“, ako ho prezývajú, prežil v drese Buffala Sabres. Túto formu si potom vždy preniesol aj na svetové šampionáty, kde s kapitánskym céčkom patril nielen k našim najväčším hviezdam, ale najlepším hráčom na celom svete. Stal sa akýmsi symbolom slovenského hokeja a hoci jeho hviezda už pomaly zhasína, znovu je tu dôvod nielen dúfať, ale aj veriť v jeho schopnosti.
Majstrovstvá sveta v Nemecku.
Ten šampionát, keď sa náš realizačný tím rozhodol dať šancu mladým, medzinárodne zatiaľ neostrieľaným hráčom. Je síce pravda, že sčasti môže za túto nomináciu to, že šampionát sa koná v olympijskom roku, kedy väčšina hviezdnych hráčov dala prednosť práve olympijskému turnaju a následnému oddychu. Nemôžme sa hnevať na tých hráčov z NHL, ktorí nám odmietli účasť, mali na to rozličné dôvody. Konečne tak dostali priestor mladí, čo je skutočne rozumný ťah vzhľadom k budúcnosti nášho reprezentačného hokeja. Napriek tomu sa ale našli aj takí, ktorí na Slovensko nikdy nezanevrú a uvedomujú si, že nemôže byť pre hráča väčšej česti, než nastúpiť na zápas za svoju rodnú krajinu. A my môžeme byť radi, že k tým hráčom patrí aj Miroslav Šatan, ktorý tesne po vypadnutí bostonských medveďov z bojov play-off v NHL potvrdil generálnemu manažérovi Petrovi Bondrovi svoju účasť na šampionáte. K mužstvu by sa mal pridať už dnes a nastúpiť na zápas proti Fínom v pondelok popoludní. Pre Šatana to bude už ôsmy svetový šampionát, pre slovenských fanúšikov jedna z najlepších správ aké sme mohli dostať. Tak verme, že Šarky bude bojovať a dovedie náš tím ďalej.
„Väčšmi než medaily zo šampionátov si cením cestu k nim, spôsob, akým sa tvoril úspešný tím v Petrohrade, Göteborgu či Helsinkách. Väčšina chalanov prišla preto, lebo si chceli zahrať za Slovensko. Niečo také sa nedá odmerať nijakým víťazstvom, pretože v športe platí, že nemusí vždy vyhrať lepší tím a už vôbec nie ten s väčším počtom hviezd na súpiske. Ani my nemusíme mať vždy svoj najlepší deň, ale keď sa nám podarí udržiavať v slovenskej kabíne ducha, ktorý sa zrodil niekde medzi Petrohradom a Helsinkami, budeme môcť ľudom doma aj naďalej prinášať radosť.“
Miroslav Šatan, Helsinki 10. mája 2003
Čaro hokeja a vlastne celého športu sa skrýva v maličkostiach. V iskričke nádeje, ktorá núti jednotlivcov aj celé kolektívy ísť až na dno svojich možností, za jediným cieľom – nielen byť najlepším, ale urobiť radosť druhým, ktorým na vás záleží. Ak aj na majstrovstvách neskončíme vždy najlepšie, vždy si treba ceniť silu toho či onoho kolektívu, vnútorné odhodlanie položiť pre svoju krajinu všetky sily. A dúfam, že s príchodom jedného z najväčších hokejistov v našej novodobej ére sa aspoň čiastočne priblížime k týmto snom.
