Ujo Móric alebo fanúšikovia na Slovensku

Príliv fanúšikov rapídne stúpol v každej krajine kde hokej niečo znamená, na Heatleyho, McCabea, Thornthona, Kovalčuka, Jágra, Lecavaliera alebo aj našich Pálffyho, Gáborika či Demitru boli zvedavých milióny divákov. Nestúpla tak len úroveň kvality Európskych hokejových líg ale aj fanúšikovské základne sa poriadne rozrástli. Na sezónu 2004/2005 nezabudneme ani my, priaznivci extraligového celku Mhk 32 Liptovský Mikuláš. Hoci sa do nášho kádru z NHL na pár zápasov dostavil držiteľ Stanley Cupu Martin Cibák, nebol to práve on kto ťahal počas náročnej sezóny naše mužstvo do Play off. V prvom rade to boli domáci navrátilci Plch, Pleva, Bača, skvelo vystužený talentovaným Rudolfom Hunom a brankárom Lacom. Mužstvo ťahalo za jeden povraz celú sezónu, no napokon vo štvrťfinále narazilo na Zvolen, posilnený skvelým zámorským triom v zložení Orzságh, Handzuš a Zedník, zo zadu istených skvelým brankárom Križanom, odchovancom práve Liptovského Mikuláša. Počas tejto sezóny sa v našej malej kôlničke najme počas zápasov z rivalom z Popradu alebo Bratislavským Slovanom vytvárala doslova pekelná atmosféra. Škoda že chlapci lepšie nezvládli práve Play off, v ktorom jasne vyhoreli. Čo sa týka povzbudzovania a celkovej atmosféry na štadióne, najviac ma vtedy zaujali traja chlapíci na našich tribúnach. Tri celkom rozdielne typy fanúšikov. A myslím že tak alebo aspoň podobne to je na každom zimáku. Tak sa im poďme pekne pozrieť na zúbok.Ako prvý v poradí prichádza zrejme najväčší skalný, ktorý si svoje miesto na štadióne rezervoval hneď pod sektorom domáceho fanklubu. A čo sa týka hlasového prejavu, mohol sa im rovnať ak nebol na tom ešte o čosi lepšie.Z hlasom tohto muža by mohli súperiť iba dvaja horúci kandidáti. Operný boh Pavarroti a štartujúci raketoplán.V momente ako jeho teplota varu zmenila stav na ukazovateli z nuly na sto za pol sekundy, spustil na rozhodcu mohutný krik ktorý museli počuť fanúšikovia až na futbalovom štadióne v susediacom Ružomberku. Jeho hlasové nadanie dokázalo prekričať kľudne aj tritisícový dav a Ujo kráľ, ako mu s obľubou táto prezývka neskôr prischla, vedel vždy navodiť tú správnu atmosféru s ktorej má každý rozhodca ešte večer po zápase bolesti v žalúdku.Ako druhého v poradí nominujem najväčšieho vytrvalca.Obľúbené miesto – na samom kraji štadiónu dole pri mantineli, odkiaľ nie je práve najideálnejší výhľad na dianie na ľade, hlavne že je to blízko k automatu z nápojmi.Spojitosti z klubom – nechcem menovať ale údajne sa jedná o rodinného príslušníka niekoho spojeného zo značkou Mhk 32. Odtiaľ asi „vrodená láska k hokeju“.Daváj! Mikuláš hraj! Ak náhodou dostanete na Mikulášskom zimáku chuť na teplé kakao, nemôžete nepočuť jeho povestné skandovanie. Základným faktom k tomu ostáva že tento muž dokáže opakovať tieto dve hlášky od chvíle, kedy pol hodinu pred hokejom vyjde odkiaľsi spoza plavárne až po neskoré večerné hodiny, dokiaľ rolba neupraví aj posledný kúsok ľadovej plochy.No a konečne prichádza top horúci kandidát číslo tri.Muž ze záhadným knírkem. Jeho revírem je místo za brankou. Oddený chodí ve flanelce, neustále holduje pálence...Ak ho chcete nájsť stačí ísť za bránku hostí a hľadať chlapíka v hrubej flanelovej košeli, ktorý mu mama kúpila za posledné československé dukáty niekde v Tuzexe. V jednej ruke drží vychladené pivko a v druhej tiket z Fortuny, ktorý si nemohol odpustiť na tipovať poobede pred hokejom, u krásnej malej blondínky, ktorá zároveň stíha púšťať hudbu na zimáku zo storočnej platne a zvyšuje návštevnosť oboch zariadení prednostami, ktoré by nenechali chladné snáď ani kňaza. Alebo žeby to predsa len bola Nike? Je len škoda tých šesťdesiat centov, za ktoré si podal tiket s výhrou päť miliárd Eur a znovu mu ušiel jeden zápas s kurzom 1.05. Preto treba dať ešte jeden alebo ešte lepšie niečo na zahriatie, aby nám náhodou na tom štadióne nedostal triašku. Neodporúčam sa však opierať o zábradlie, mohli by ste nepekne dopadnúť tvárou o schody. To čo tento muž dokáže vyvádzať na zábradlí, bude ďalšou témou tohto pojednávania, o úrovni fanúšikov na Slovensku.Samozrejme stále verí v to že by mohol Mikuláš vyhrať, aj keby na zápas pricestovala reprezentácia niekdajšej ZSSR a prehrávali sme 0:30. Jeho one man show ale začína v momente, kedy rozhodca začne vylučovať jedného červeno – modrého chlapíka z nálepkou cestné stavby tesne nad zadkom, za druhým. Jeho stav nervozity a čírej zlosti, pred ktorou sa temná strana sily môže schovávať od strachu najlepšie v nejakej nore pod atómovým krytom, sa začne rovnať hladine borovičky v jeho krvnom obehu a nasleduje vyčíňanie, že ani Security spoločne s políciou sa ho neodvážia upozorňovať. Počas tretej tretiny dochádza k takým kúskom, ktorými dokonale vyburcuje celý svoj vlastný alkofans za bránku k divokému povzbudzovaniu a on sám začne skákať na mantinel a ochrannú sieť nad ním spôsobom, na aký neprišiel ešte ani kráľ džungle lord Greystoke z Anglického kráľovstva. Tento uštipačne ale pohodovo ladený článok mal ukázať skutočnú realitu na našich nielen zimných štadiónoch, kde sa neraz vytvorí skutočne deprimujúca atmosféra pre rozhodcov a hráčov hostí. Niektoré zimné štadióny majú automaticky nálepku neobľúbené. Je to rozhodne na škodu, stačí sa len pozrieť na fantastických fanúšikov vo Švédsku alebo Švajčiarsku, kde celé tribúny 60 minút hracieho času ženú svojich neustálym povzbudzovaním, spievaním ale hlavne a jedine slušnou formou. Je len na nás samotných fanúšikoch či sa tento menší skrat v mysliach Slovenských fanúšikov časom zmení alebo stále ostane na nižšej ako opičej úrovni...