Intuícia je poznávanie nesprostredkované logickým uvažovaním a nezávislé od zmyslovej skúsenosti, napr. extáza, vcítenie sa a pod. Toľko hovorí wikipédia. Ale čo intuícia je v reálnom živote?
Keď som chodil na základnú školu, naši odchádzali skoro do práce a do školy som sa chystal sám. Ale všetko som mal pripravené: namastený rožok, kakao v termoske, desiata, oblečenie. Mal som aj vlastný budík. Starší brat odchádzal skôr na autobus. Aby som nezmeškal, ocko mal vždy vo zvyku zatelefonovať. Domov, na pevnú linku, mobily ešte nechyrovali. Vždy medzi siedmou a pol ôsmou ráno. Nech som robil čokoľvek, obliekal sa, raňajkoval, zrazu som sa zdvihol, išiel k telefónu. Kým som dokráčal, stihol krátko zazvoniť a ja som už dvíhal sluchátko. Ahoj, už nespím, áno, raňajkujem. Ahoj.
Takto nejako vyzeral telefonát každé ráno. Uvedomoval som si to až na strednej. Stále som išiel k telefónu skôr ako zazvonil. Neviem ako to správne vedecky nazvať. Telepatia? Intuícia? Neviem. Medzi nami bola neustále akási väzba. Dokázal vycítiť keď som mal problémy a nakoniec som aj vycítil keď od nás navždy odišiel.
Neviem túto väzbu definovať. Bola to telepatia? Intuícia? Ja neviem. Príhoda na začiatku sa mi stala len nedávno. Podobných príhod bolo viacej. Najčastejšie v aute. Asi pre stav mysle, uvolľnený, nič len šoférovanie. V niektorých, ak by som intuitívne nespomalil, asi by došlo k vážnym následkom. Aj z rozprávania iných, či už známych, priateľov a či úplne cudzích ľudí počúvam občas podobné príbehy. Hovoria to ale veľmi bojazlivo. Rovnako aj podobný prípad s telefónom ... funguje doteraz.
V podstate nechápem ako to funguje, či je to vyššia moc, kolektívne nadvedomie, anjeli strážny. Viem len že to funguje. A som rád. Môžeme byť len radi, ak nejaká sila ochraňuje mňa, moju rodinu a nás všetkých. Bola tu stále, len ju v zhone súčasného sveta prestávame vnímať a poslúchať ju.
