Som sebec. Venujem sa svojmu životu, lebo len tak dokážem dať ľudom okolo mňa lásku a porozumenie, maximum zo seba. Zoznam autorových rubrík: Veci príjemné, Veci úvahové, Veci zúrivé, Súkromné, Nezaradené
Tu sa odkazujem na článok časopisu Economist, k nastávajúcemu referendu. Nebudem brať do úvahy obsah k téme referenda, to nechám na ľuďoch čo sa rozhodnú k referendu ísť. Skôr som sa zhrozil, čo sa už aj verejne hovorí o demokracii.
My, občania slovenskej republiky, uvedomujúc si že tento štát patrí nám, a že nami volení zástupcovia a všetci ostatný štátny zamestnanci sú naši zamestnanci, týmto príjmame štatút zamestnávateľa.
- Kancelárska práca, sedím za PC. Táto veta mi zarezonovala ako odpoveď na otázku: - a čo robíš? Sarkastisky odpovedám: - No na šijacom stroji sa chatovať nedá. A že vraj kto chce dokáže všetko. Tak si to poďme skúsiť.
Nie len na východe mám zlé skúsenosti s ubytovacími službami. Pred časom som absolvoval podobnú šnúru prezentácií ako teraz, vtedy sme sa s dôverou ubytovali v penzióne v Bratislave. Aby som neurobil zlé meno len východniarom, ponúkam Vám vtedy autenticky zapísaný príbeh ...
S kolegami som vycestoval na služobnú cestu na východné Slovensko. Šnúra prednášok po celom Slovensku, jedna z nich na východe. Predpokladal som klasický priebeh, pricestujeme, ubytujeme sa, večera, prespať, raňajky, prednáška a cesta ďalej. Ale nastalo pár situácií, s ktorými sme sa s kolegami „bohužiaľ" nestretli nikde, len tu.
Klzká cesta. Kolóny. Ťuknutia. Tri autá odchádzajú na krajnicu. Klasický obraz malej nehody. Som presvedčený, že každý vie, kto do koho "ťukol". Ale asi to každému účastníkovi jasné nie je.
Pojem krepý, ak ho niekto pozná, sa vzťahuje výhradne na Banskú Bystricu a okolie. Všeobecne sa tým zjemňuje pojem hlúpy, alebo nemožný. (čo nám povie slovník). Hoci som v okolí Banskej Bystrice vyrastal a dodnes žijem, nikdy som sa nestotožnil so spojením "Krepá Bystrica". Vždy som to spájal len s pár jedincami. Skúsenosti v aute za posledné obdobie mi však skalopevné presvedčenie značne narúšajú.
Šoférujem auto. Ja, cesta, kľud. Predo mnou ide pomaly Avia. Rovná prázdna cesta, ideálne na predbehnutie. Zrazu: - nepredbiehaj, nemáš sa kam ponáhľať - Vnútorný hlas. Neviem prečo spomalím a ďalej sa vlečiem. Odrazu vpredu vychádza z lesa kamión z drevom. Ávia sotva zabrzdí, ja zastavujem v pohode. Nechpredbieham ...
- Vieš čo? dnes mi to nevydá.- Tak túto frázu počúvam niekoľkokrát týždenne. Či už pracovne a či súkromne. A priznám sa aj ja som nútený to občas povedať. čo je vlastne čas. K týmto myšlienkam ma priviedla jedna úvaha http://janamikluscakova.blog.sme.sk/c/250212/cas.html . Autorka mi dovolila použiť ho ako východisko, či citovať za čo jej ďakujem.
