Po prečítaní spomínaného článku mi v hlave vírilo množstvo myšlienok. Teraz tu z nich mám chaos. Moja alibistická stránka mi navráva: - veď na toto nemáš čas. - Môžem povedať že nemám čas? Veď v telke dávajú trinásty krát dvadsať ročný film so Segalom. Najlepší čas na písanie, nie?
- Čo je čas? - Na to by asi najlepšie vedel odpovedať ujo Albert vo svojich teóriách. Ani on ale asi nečakal že ho dnes budeme mať málo. A že nie?
- V (nepoviem kde) bola akcia. Malý vrtuľník na diaľkové ovládanie. Super, po takom moje srdce vždy pišťalo. A keďže ešte som aj sviatok mal, manželka poslala deti že ak si ho želám, kúpia mi ho. Jupíííí, samozrejme že chcem. Tak som ho dostal. Perfektný. Prvý deň som lietal tri krát, potom po dva krát a teraz ani nie po mesiaci stojí na poličke. Nemám čas. A tí čo ma poznajú vedia že lietanie milujem ... v akejkoľvek podobe.
Asi sú na tom rovnako aj deti. Pamätám si ako chlapec, keď toľko hračiek nebolo, vedeli sme sa hrať strašne dlho s jednou hračkou aj viacerí. Vtedy som si hračky užíval, naplno. S kamarátmi, s rodičmi, s bráchom.
Dnes som často svedkom toho, ako sú deti zahrnuté tonami hračiek len preto že tieto hračky sú. A končia kdesi v krabici, v kúte. Lebo týmto deťom sa nik nevenuje, rodičia nemajú čas. A tak deti keď zistia ako hračka funguje ju v lepšom prípade odložia. Nudia sa, nehrajú sa a ... a nemajú čas. Lebo im ho nedáme, nedostanú čas.
Darovať čas dieťaťu znamená hrať sa s ním. Potom nepotrebuje plné krabice hračiek, ale len niekoľko. Mojim deťom sa najviac páči keď sme s nimi. Vtedy je "skoro" jedno s akou hračkou sa hráme, v očkách vidím vďačnosť, lásku ... Doteraz vidím pred očami autíčko - cisternu, ako ju s ockom plníme a vylievame.
Ale ak mám niečo darovať, najskôr to musím mať. Ale ujo Albert mi, asi telepaticky, vraví, že čas nemôžem vlastniť. Ako to teda je? V tejto uponáhľanej dobe vidím, že ujo Albert mal asi pravdu. Všetci, teda väčšina (česť výnimkám) sa ponáhľame za niečím, pričom veľa krát nevieme čo tým vlastne dosiahneme. Zmysel ponáhľania zaniká. Odkiaľ mám teda zobrať čas ktorý chcem darovať deťom?
Ale nejaký čas som našiel. Dnu, v aute, na služobných cestách ho zastavujem, dávam pauzu. Len počúvam rádio, hudbu, elektronické knihy. Som len ja. Moje auto, cesta, moja hudba, môj čas, moje myšlienky. Tu môžem prepadnúť myšlienkam o počasí, teóriám uja Alberta, o zmysle života, o odovzdávaní vedomostí a skúseností, alebo hoci aj úvahám o nesmrteľnosti chrústov. Len ja a čas. Čas posúvať sa ďalej. Nie len po ceste ...
Každý by sme mali mať svoj čas, čas pre seba. A keď ho získamenavyše, rozdeľujme ho rozumne. Veď ak venujeme všetok čas deťom, na vzťah nezvýši. Potom deti vyletia z hniezda a vzťah prestane existovať. Vlastne už dávno prestal. Venujeme všetko vzťahu? Vlastne ho ukradneme deťom. Venujeme všetko sebe? Ostaneme sami.
Nemáme čas. Alebo nemáme, na nič nemáme čas. Ale máme okolie ... pod mi s týmto pomôcť. Máme mobil, kamoš, pomôž s týmto ... vlastne kradneme čas. Buď pochválený ten kto aspoň toľko času daruje, koľko si vypýta.
Nielen teraz cez vianoce, neberme si to čo nemáme, neberme si čas. Darujme čas sebe, svojim blízkym. Kupujme hračky aj s časom na to, aby splnili svoj účel, darujme ho deťom. Venujme sa vzťahu.
Buďme obdarovaný.
Len ... len prečo sa nedá v aute lietať s vrtuľníkom ...
