V sobotu som nemal čo robiť, nudil som sa. Rozhodol som sa, že si zapnem telku. Keď som ju zapol, práve hrali reprízu prvej časti tanečnej show Bailando. Priamy prenos nepozerám, lebo v nedeľu v tom istom čase hrajú Prison Brake. Na rade bol tanečný pár Zlatica Puškárová a Rasťo Horváth. Vypočul som si Rasťov príbeh. Od svojich piatich rokov bol v detskom domove, nepozná svoju matku ani súrodencov, ale je toho omnoho viac. A najviac som bol dojatý z toho, že on sám má zlý život a ide tancovať pre niekoho iného. Pre svojich troch kamarátov, ktorí sú na tom takisto ako on. Je to smutný príbeh.
Vtedy som sa zamyslel. Ja sa trápim, keď dostanem trojku zo slovenčiny, a po svete chodia ľudia, ktorí nemajú domov, nepoznajú rodičov, no i napriek tomu sú šťastní.
Kebyže majú takýto ľudia aspoň polovicu z toho, čo mám ja.
