Pravdu povediac, nie som doma len tak nejaký. Doma somproste niekto. Žena príde z roboty a hneď začne: Niekto by malvyniesť smeti. Niekto zase zabudol nakúpiť. Niekto si v obývačke nechalponožky. Ale keď povie niekto by mal odniesť tie prázdne fľaše od piva, na tonepočúvam. To nie je o mne. V živote som žiadnu prázdnu fľašu domovnedoniesol.
Nemám rád nakupovanie. Viete, čo mi minule tá moja bubuľkana mňa vymyslela, keď som odmietol ísť s ňou nakupovať do hypermarketu? Zobralami so sebou diaľkový ovládač na televízor. Uznajte, ako som to mohol domavydržať? Ako pozerať na telku bez surfovania všetkých kanáloch rozšírenéhosúboru, za ktorý som si poctivo zaplatil a tak ich musím vidieť všetkyskoro naraz. Tak sa jej zase podarilo nemysliteľné. Išiel som za ňou na nákupy.Netešila sa z toho dlho.
Potom, ako som povedal, že ju počkám pri košíku, som sa jejstratil, aj keď som sa z miesta nepohol. Nerozumiem tomu. Potom mipovedala, že si vozík radšej nechá sama a mám ju ísť počkaťk pokladniciam. Pochopil som to, že vo vnútri predajne a tak somcestou zase ako vždy, keď ma donútia nakupovať, menil zlým a zavadzajúcimdôchodcom nákupné vozíky. Nalepil som vyparádenej paničke so snobskou chôdzoua pohľadom, ktorému nie je nič na svete dobré, na chrbát dva odlepenélístočky zo zeleniny. Také, čo po nich prebehne pokladníčka zo zariadením napočítanie a tým odblokuje kód, ktorý inak cez turnikety začne hlásiť, žeste niečo nezaplatili. A tešil som sa, keď prechádzala z nákupom a začaloto na ňu pišťať na kontrolnom turnikete. Zabával som sa na nadutých esbeskárovi,ako maturoval spolu s pojašenou snobkou, ako ju donútil vrátiť sa kupokladnici, pozeral jej do tašky a ako to kontroloval znova a znovaaž kým sa k nim neprikmotril a s nevinným úsmevom im neukázal na chrbát snobky, neodlepil lístočeka neopýtal sa, či to náhodou nepípalo toto.
Moja žena samozrejme zaregistruje rozruch. Začína tušiť, ktomá v rozruchu prsty. Ešte tajomne esbeskárovi pošepkám do ucha, aby sidali ešte väčší pozor, lebo moja fenka Tina mi povedala, že sa budú diať eštehoršie veci.
Potom som zbadal stáť ženu v rade pri pokladnici.Vyberiem sa teda bližšie k nej a chodím od pokladníčky ku pokladníčkea pýtam sa, či nemajú drobné za päťdesiat halierov. Samozrejme, na údiv pokladničkyreagujem značne teatrálne a kričím na ženu, že mi nikto nechce rozmeniťa načo ma s tými ma teda poslala rozmeniť?
Žena dlho nevydržala. Ukázalo s meravou tvárou prstomk východu a ja som vedel, že som voľný. Teda dá mi do ruky nákupya mám od hypermarketov aspoň na mesiac pokoj. Doma mi bez slova strčila dorúk ovládač a mal som tichú domácnosť. Teda pokoj na surfovanie pokanáloch, tak ako sa mi páči a pri tom som ako vždy rozjímal nad ideálnouženou. Tentoraz ma mimoriadne oslovili dve možnosti.
Ideálna žena by mala mať ideálne miery 90-60-40. Deväťdesiatrokov, šesťdesiat miliónov na konte a štyridsiatka horúčka. Dumal som aj o tom,na čo som prišiel pri rozmieňaní päťdesiathaliernika. Že manželky by mali byťako bankovky. Voľne zameniteľné. Moju štyridsiatku za dve dvadsiatky. Ale potomma to prejde, prídem do kuchyne a začnem byť opäť dobručký mužíček.Cigarety som minul, ide sa venčiť Tina. Majte sa krásne!
