Ako je možné, že dvaja ľudia, ktorí si kedysi boli takí blízki, zrazu nedokážu prekonať priepasť medzi nimi? Nie je to tak dávno, čo si o sebe hovorili všetko, poznali toho druhého lepšie ako seba samého... Alebo si to aspoň mysleli... Prejde však nejaký čas, nie dostatočne dlhý, aby ste na svojho priateľa stihli zabudnúť, a zrazu sa správa úplne inak. A vy ani len netušíte, čo sa stalo. Keď vám povie, že to vlastne vy ste sa zmenili, začnete rozmýšľať nad sebou samým. Veď vám to povedal váš priateľ. Človek, ktorý vás predsa pozná. Čo sa to s vami potom stalo? A až po dlhšom časovom úseku si uvedomíte, že chyba sa nestala vo vašom systéme. Tá je totiž na druhej strane. Ale ako to povedať svojmu priateľovi? Trápite sa, lebo viete, že sa trápi aj on. Nemusí vám to povedať. Dokonca si to ani sám nemusí priznať. Vy to proste viete. Ste (alebo ste aspoň boli) priateľmi. Máte sto chutí pozrieť sa mu do očí tak uprene, aby vám konečne povedal pravdu, a spýtať sa: „Čo sa to s tebou deje?!" Ale bojíte sa... Máte strach... A ani neviete z čoho. Čo ak vy už nie ste jeho priateľom? Prečo by vám mal povedať, čo sužuje jeho srdce? Veď jeho už vôbec nemusí zaujímať, že vám večer čo večer táto otázka zožiera vnútro a nič sa nezmení, kým sa nedočkáte odpovede. Jeho už nemusí zaujímať, že vám na ňom záleží, keď vy ste mu ukradnutý...
A tak sa pýtam - prečo priateľstvo umiera, keď stačí tak málo na jeho záchranu? Keď stačí aspoň raz byť úprimným... Či to tento svet nepozná? Či to len ja chcem tak veľa? ...
Don't wanna be my friend no more,
I wanna be somebody else...
