Najbližšie voľby budú pre Slovensko najdôležitejšie od roku 1998, keď Mikuláš Dzurinda dokázal vyprevadiť „spievajúceho“ Vladimíra Mečiara z úradu vlády. Výsledkom bola zásadná zmena smerovania krajiny — z „čiernej diery Európy“ sa Slovensko stalo kandidátskou krajinou na vstup do EÚ a NATO. Dzurinda pritom dokázal nemožné: zložil vládu z ideovo nekompatibilných subjektov, od konzervatívcov cez socialistov až po maďarskú menšinu.
Fico v roku 2025 je v mnohom podobný Mečiarovi v roku 1998. Pamätníci by si mohli všimnúť negatívny vplyv ich vlád na ekonomiku či zahraničnopolitické postavenie krajiny. Obe vlády mali negatívny postoj k nezávislému fungovaniu inštitúcií či občianskeho sektora.
Nie je jasné, či budú predčasné voľby, alebo sa uskutočnia v riadnom termíne, no je pozitívne, že strany ako PS, SaS a KDH už dnes koordinujú svoje kroky v parlamente i pri organizácii protestov. Rovnako dôležité je, že sa jasne vymedzujú proti povolebnej spolupráci s OĽaNO, keďže skúsenosť s Igorom Matovičom ukázala, že vládnutie s jeho hnutím je mimoriadne nestabilné. Opozičné subjekty čoraz častejšie signalizujú ochotu spolupracovať so stranou Demokrati — za predpokladu, že sa jej podarí vrátiť do parlamentu.
Hoci ide o netradičný krok, opozičný blok, vrátane mimoparlamentných Demokratov, by mal zvážiť neformálnu dohodu ešte pred voľbami. Mala by zahŕňať tri základné body: po prvé, jednoznačné ukotvenie Slovenska v EÚ a NATO, vrátane jasného odsúdenia ruskej agresie na Ukrajine; po druhé, pokračovanie v ekonomickej konsolidácii, vrátane zmrazenia platov ústavných činiteľov a zrušenia škodlivých populistických opatrení, ako aj transakčnej dane; a po tretie, dohodu o neotváraní kultúrno-etických tém počas celého volebného obdobia. Politická porážka Roberta Fica bude možná len vtedy, ak opozícia dokáže spolupracovať – aj za cenu vlastných kompromisov.
A keď bude Robert Fico odchádzať, nebudeme trvať na tom, aby zaspieval: ‘S Pánom Bohom, idem od vás, neublížil som žiadnemu z vás.
