V posledných dňoch, týždňoch a mesiacoch sa opäť diskutuje o základných hodnotách a charaktere štátu. Mnohým to pripomína obdobia z minulosti – rok 1989, keď naši rodičia stáli na námestiach, a neskôr rok 1998, keď sa rozhodovalo o ďalšom smerovaní Slovenska. Vtedy vznikli koalície z rôznorodých politických strán s cieľom zaradiť krajinu medzi štandardné európske demokracie.
Nebolo to jednoduché. Proces trval roky. Ale fungovalo to – aspoň natoľko, aby sme mohli na chvíľu veriť, že Slovensko smeruje k stabilnej demokracii, a nie do čiernej diery.
Rok 2025 však prináša nový diel starého príbehu. Situáciu azda najlepšie vystihuje legendárny výrok expremiéra Mečiara,: „Počúvaj, ešte raz sa ma to opýtaš, takú ti……, že sa nespamätáš!“ , ktorý znie ako z kultového filmu, no dnes celkom vážne opisuje úroveň verejnej debaty.
Zatiaľ čo Európa nás čoraz častejšie vníma ako čiernu ovcu rodiny – a v niektorých salónoch už aj ako malé Rusko – doma sledujeme politický boxerský zápas. Vládna koalícia rozdáva tvrdé podpásovky, a opozícia v rohu ringu pôsobí ako britskí džentlmeni v rukavičkách, ozbrojení iba šľachtickým slovníkom a pocitom márnosti.
Aj ja sa teda pýtam cimrmanovsky:
A není to málo, Antone Pavloviči?
