Lyžiarsky kurz s paragrafmi

Na začiatku vytiahli paragraf – ten je zrejme na zastrašenie rodičov. Neviem prečo, nechápem, veď tých 100 eur sme do školy už poslali. Dozvedám sa, že ma iba informujú (podľa príslušnej vyhlášky ministerstva školstva) o organizovaní hromadnej školskej akcie. Vydýchnem si a rýchlo prebehnem k návratke, kde ponechám „prihlasujem“ a ešte aj „syna“. V tej chvíli mi padnú oči na slova „sme si vedomí“. Sú nad podpisom, v žiadnom prípade som si nebol ničoho vedomý, iba som chcel mať tento povinný rituál rýchlo za sebou. Pozorne vetu prečítam, vyplýva z nej, že ak môj syn na lyžiarsky kurz nenastúpi, nemôžem si pýtať celú sumu naspäť. Presnejšie, pýtať si ju môžem, iba ju nedostanem. Nuž, dobre!
Odhadzujem prvý papier v nádeji, že mám pokoj. Prehlásenie napísané v hlavičke ďalšieho, ma opäť preberá do reality. V ňom som podpisom svojho syna poučil „aby sa na LVVK správal disciplinovane, podľa platného školského poriadku a poriadku LVVK“. Letmo prebehnem, že sa zaväzujem uhradiť všetky škody, ktoré zapríčinilo moje dieťa počas pobytu na LVVK a začínam závidieť slobodným a bezdetným.
S trpkou chuťou v ústach, ktorá plynie z neistej budúcnosti beriem do ruky tretí papier - zdravotná anamnéza. Zdravotný stav je dobrý, žiadne lieky, očkovanie a ani alergie. Vydýchol som si, no štvrtý podpísaný papier s hlavičkou Vyhlásenie ma donútil spozornieť. Vyhlásil som, že môj syn neprejavuje príznaky akútneho ochorenia (A čo to včerajšie kašľanie – nie je to akútne?) a nenariadili mu ani karanténu. Pot ma oblieva, keď si prečítam ďalšie ustanovenia, ktoré som podpísal. „Nie je mi známe, že by dieťa, jeho rodičia alebo iné osoby, ktoré s ním žijú v spoločnej domácnosti, prišli v priebehu posledného mesiaca do styku s osobami, ktoré ochoreli na prenosné ochorenie...“ A potom nasleduje ich zoznam. Tak to je koniec. Veď ja to neviem s istotou povedať ani o sebe či niekto, komu som podal ruku, nebol nakazený. Ako sa mám zaručiť za ostatných členov domácnosti? Som bezmocný, vzdávam sa. Naša budúcnosť sa volá LVVK.
Na konci je opäť paragraf. Vzdialene vnímam, že som sa možno dopustil priestupku podľa zákona o ochrane a rozvoji verejného zdravia. Trestnú sadzbu neuvádzajú. Ostáva mi iba dúfať, že sa nič nestane. Odkiaľsi zvnútra sa mi ale derie výkrik, že som nevinný. Nikto ma nepočúva, a tak si len tak pre seba zamrmlem – byť otcom je krásne!