Spomínam na Vianoce, keď zima bola ešte zimou. Bolo to v dobe plnej nepriateľov, keď štát budoval úkryty proti bombám, čo svietia jasnejšie ako Slnko. Bolo to v dobe, keď nám stačili prázdniny a my sme už vedeli čo s nimi. Cez leto sme napríklad chytali raky alebo ryby a nikoho z nás netrápilo, že nemá rybársky lístok.
Bicykel, na ktorom som sa učil udržať rovnováhu, patril otcovi. Nedotiahol som na sedadlo, no to mi nevadilo. Zatlačil som do pedálov a išiel som. Paráda! Rozbité kolená, modriny a rôzne rany boli na dennom poriadku.
Hrali sme sa na vojakov, partizáni boli stále v kurze, Nemcov nechcel nikto robiť. Strieľali sme po sebe vymyslenými strelami, stavali si bunkre, kde sme kuli sprisahanecké plány. Nevydržali by síce atómový výbuch, no urobili sme ich vlastnými rukami. A to bolo viac!
Našli sme mínu. Takú s vrtuľkou na konci. Ležala pri potoku, zaniesli sme ju do lesa. Bola ťažká. Doteraz vidím tú partiu detí ako si ju na lesnom chodníku prekladáme z rúk do rúk. A ako sa dohadujeme na tom, že o nebezpečnom náleze nikomu nepovieme.
V zime sme si najprv museli sneh na svahu udupať, aby sa po ňom dalo lyžovať. Samozrejme bez vleku!
Spomínam na Vianoce plné snehu, keď mráz zachodil za nechty. V rukaviciach z koženky. Alebo aj bez nich, veď neboli vôbec lacné, museli sme ich šetriť. Keď stavali sme snehuliakov a hriali sa naháňaním, kým nám svetlo dovoľovalo. Bolesť zo zamrznutých prstov, ktoré sa začali ohrievať, cítim dodnes. Bŕŕŕ!
Kedy sa to vlastne všetko pokazilo?
Správy v TV hlásia, že sa má ochladiť a na Silvestra budeme mať mínusku. Kde som len dal tie koženkové rukavice...
