Najlepšia mama? Stačí euro denne

O inom mali byť tieto riadky, odpozorované pri obede. K vedľajšiemu stolu si prisadla matka s asi osemročným chlapcom. Dve porcie hranolčekov, syra, kuracinky a k tomu fľaša koly. Rozhovor sa dlho točil okolo jedla. „Chutí ti?“ spýtala sa matka a syn jej plnými ústami odvetil: „Jasné.“ Pauza - prežúvanie a prehĺtanie a opäť podobné otázky. Matka ešte pozbierala pár hranolčekov, ktoré syn už nevládal do seba vpratať a opýtala sa či mu jedlo stačilo. Spokojný úsmev jej bol odpoveďou. Investovala dobre. A syn akoby sa jej chcel poďakovať, otvoril tému, ktorá s jedlom už nemala nič spokojné. „Vieš, v škole mi všetci závidia, že mám takú dobrú mamu.“ Výraz jeho tváre bol neopakovateľný. Takmer mi vypadol koštiaľ z ruky. V momente som sa snažil spomenúť si, kedy som niečo také alebo aspoň podobné počul od svojich detí. Spomienka ostala bez odozvy. Prehltol som naprázdno nad týmto krásnym vyznaním. Gril na tržnici zaplavilo niečo nadpozemské – ten najčistejší ľudský cit. Láska a vďaka malého chlapca dali všetkým čo to počúvali (teda mne) na známosť, že je tu aj iná dimenzia. Nepoškvrnená, nenapáchnutá našim svetom. Aj matka možno na sekundu podľahla a dojatým hlasom sa spýtala: „A prečo si to myslia?“ Načo to len chcela vedieť? Komu to bolo treba vysvetľovať? A potom sa z chlapca vyhrnula odpoveď: „Ty si tá najlepšia mama, pretože mi každý deň dávaš euro. Taký Jano, ten dostáva iba tridsať centov a Ferovi dokonca vychádza iba sedemnásť centov. A to sa ešte pred všetkými chválil, že jeho otec zarába dvadsaťštyri tisíc (zrejme korún). Preto mi všetci hovoria, že aj oni by chceli mať takú dobrú mamu.“
A všetko krásne sa v okamihu rozplynulo. Dokonca rýchlejšie ako nádej na víťazstvo po štvrtom góle Rusov deň predtým.