Pri dobrých poveternostných podmienkach sa mimo obcí ručička na tachometri z deväťdesiatky ani nepohne. Občas naruší nudu iba rýchlo vstávajúci traktorista, no to je normálne. Oveľa častejšie je to staršia pani na malom modrom aute s detvianskou značkou.
Predstavte si kolónu áut (sú tam samozrejme aj pretekári), ako sa vlečie šesťdesiatkou po zákrutách za Detvou. Vpredu malé modré auto v úlohe safety car a za ním ponáhľajúci sa vodiči. Áno ponáhľajúci sa, pretože po pár minútach pomalej jazdy sa už ponáhľa každý. Do toho zúriví pretekári.
Motory vrčia v obrátkach, plyn, brzda, plyn, brzda... Predbiehať sa nedá. A keď to príde a v protismere sa vytvorí medzera, letia všetci ako o život. Nehľadí sa už na čiary, nehľadí sa na dopravné obmedzenie, každý chce mať malé modré auto za sebou. No blázinec. Modré auto nejde viac ako sedemdesiat a to sme použili naozaj maximálku. V obciach, asi pre istotu, sa k päťdesiatke ani nepriblíži. Maximum je štyridsaťpäť.
Keď to zažijete raz, pousmejete sa, možno aj druhýkrát, no postupne vás smiech prechádza. A keď z domu odchádzate o päť minút skôr iba pre pomalú vodičku, začína vás to skutočne hnevať.
Možno si na vyššiu rýchlosť netrúfa a chce jazdiť bezpečne, no neuvedomuje si, že je to práve naopak. Svojou jazdou nepriamo vytvára viac nebezpečných situácií ako už dvakrát spomínaní pretekári túžiaci po raňajkách v Bratislave. Ibaže tí, keby mohli, predbehli by aj seba
