Mám rád prechádzky. No ono to nie sú prechádzky, krokom ide iba môj pán. Ja sa vtedy dokonale vybláznim. Šprintujem na jednu stranu ulice, kde je teritórium môjho nepriateľa Alana a hneď mu všetko preznačkujem. Nech sa za plotom zlostí, koľko chce. Aspoň do chvíle, kým sa on nedostane von, je toto moje územie. Rovnako urobím na druhej strane ulice, kde býva Nero. Ani jemu sa to nepáči, no to mi je fuk. Pred mojim domom robia to isté. Sviniari!
Mám rád deti, ktoré sa každý deň chodia prechádzať z neďalekej škôlky. Prihovárajú sa mi a aj keď ich učiteľky upozorňujú, aby k bráničke nedávali ruky, vždy sa mi podarí jednu alebo dve ruky oliznúť. Z toho mi vychádza, že deti sú chutné. To samozrejme nemyslím vážne, aby ste si nemysleli, že by som do niektorého zahryzol.
Ako vidíte, mám celkom pohodový život. Nebývam hladný, neprší mi do búdy, zažívam pohladkanie aj naháňačku s loptou. Je mi tu dobre. Aj preto sa nechystám nikde cestovať. Ani do susednej Detvy, ani do Zvolena a už vôbec nie do zahraničia.
Tak načo mám, doparoma, ten čip pod kožou?
Ešte včera to vraj bolo potrebné. Dobre, zniesol som bolesť, zákon je zákon, hovorím si. A odrazu vyjde najavo, že to treba iba pri ceste do zahraničia. Pritom to môjho pána stálo dvanásť eur. Za ne som mohol mať vrecko granúl a ešte by mi ostalo aj na nový obojok. Zbytočne vyhodené peniaze, zbytočná bolesť...
Čo myslíte, stačí to na vysvetlenie, prečo som sa rozhodol zažalovať tento štát? A nepoznáte niekto advokáta psov?
