Slovinci, ako nováčik, sa mali triasť pred zdrvujúcim náporom usporiadateľskej krajiny. No, netriasli sa! Korčuľovali uvoľnene, preberali iniciatívu a tým nám náš vstup do šampionátu celkom pokazili. Akoby ani netušili, kde je sever. Veď hrali úplne naplno. To sa robí? A ešte nám – usporiadateľom. Zlyhala komunikácia - asi im nikto nepovedal, kto je doma. Niekto ich predsa mal informovať, že vynaložené prostriedky na rekonštrukciu „hokejového svätostánku“ sa nám musia vrátiť. A na to potrebujeme ďalšie vypredané zápasy. Ja by som ich za to vylúčil, hádam aj doživotne.
Na druhej strane, horšie už nemôžeme hrať. Horšie – teda báť sa o výsledok do poslednej sekundy v zápase so slabším súperom, ak chceme veriť tabuľkám. Už budú iba lepší! Samozrejme - tabuľkovo. Hokej ale tabuľkám nepraje.
Zápas sme vyhrali, no toto víťazstvo nebude zapísané zlatými písmenami v našej hokejovej histórii. A možno sa aj mýlim. Kým v minulosti sme mali viacero vynikajúcich vstupov do majstrovstiev, skončili sme obyčajne po skoncentrovanom výkone súpera, ktorý sa po troch rozpačitých výkonoch dostal do tej správnej formy. A naše predchádzajúce výkony sa v tej chvíli rozplynuli. Možno je to tentokrát úplne naopak.
Neviem ako vy, no aj pre túto „nádej“ našim stále verím. A keď neuspejú? Čo už, šport je taký.