Malý Tomáško vyrastal ako každé iné dieťa s tým rozdielom, že už od útleho veku bol z neho samotár. Nepotreboval kamarátov, ktorí ho volávali hrať sa na ihrisko, ale sám si robil program. V materskej škôlke odmietal povinný spánok a keďže sa musel uložiť do postieľky, celý čas pokiaľ deti spali, on len pokojne ležal a pozeral okolo seba. Na otázky svojich rodičov: čo ste mali na obed?, s kým a ako si sa hral?, a čo pani učiteľka? vždy reagoval rovnako. Pokýval svojimi útlymi ramenami v zmysle neviem, nepamätám si. Napriek svojej samotárskej povahe bol veľmi vnímavý a neustále sa na všetko vypytoval. Otec s ním často chodieval na dlhé prechádzky a trpezlivo mu odpovedal na jeho nekonečné otázky. Obaja jeho rodičia si v tom čase uvedomovali, že súčasťou zdravého vývoja svojho syna je aj vypestovanie jeho kladného vzťahu k športu. A tak Tomáškov otec, ako bývalý vrcholový športovec sa rozhodol, že naučí syna ovládať všetky základné športy. Kúpil mu teda malý bicykel s prídavnými kolieskami a už sa nevedel dočkať, ako uvidí svojho syna preháňať sa po chodníkoch sídliska, na ktorom bývali. Na jeho veľké sklamanie Tomáško vytrvalo odmietal čo i len posadiť sa na bicykel a jediné, na čo bol ochotný pristúpiť bolo, že ho po celé leto tlačil vedľa seba. Podobne to bolo i s plávaním a v zime s lyžovaním, keď si pri prvých pokusoch s lyžami zlomil nohu. Vtedy svojim rodičom dôrazne oznámil, že na lyže sa viacej nepostaví. Trvalo ešte niekoľko rokov s nekonečnou dávkou trpezlivosti a vynaliezavosti rodičov, pokiaľ sa ich syn naučil bicyklovať, plávať a lyžovať. Podstatné však je, že nielenže tieto športy dnes ovláda, ale pravidelne trávi športovaním časť svojho voľného času.
Život rodiny plynul bežnými starosťami a radosťami, ich syn s prehľadom a ľahkosťou ukončil základnú, strednú i vysokú školu, počas ktorej už začal pracovať v zahraničnej firme. Služobne často cestoval do rôznych štátov sveta, kde získaval nielen odborné, ale i životné skúsenosti. Vyrástol z neho zdravý, úspešný a čestný mladý muž a rodičia neskrývali radosť z toho, že syna dobre pripravili na život.
„Náš vplyv na neho skončí, keď do jeho života vstúpi žena“ – povedala jedného dňa Tomášova matka. Otec súhlasne prikývol a obaja čakali, kedy ten čas nastane. Po niekoľkých nevydarených vzťahoch, Tomáš jedného dňa rodičom predstavil dievča, v ktorej prítomnosti na radosť rodičov pôsobil pokojne a šťastne. Neboli by sme to však my, rodičia a hlavne matky, aby sme nehľadali chyby a nedostatky na partneroch svojich detí. Rovnako to bolo i v prípade Tomášových rodičov. Otec však jedného dňa ukončil s manželkou všetky rozhovory na túto tému s tým, že je to jeho život a jeho cesta.
Ako sa mi neskôr Tomášov otec priznal, napriek jednoznačnému rozhodnutiu nezasahovať do súkromného života svojho syna, neubránil sa občasným obavám o jeho budúcnosť.
A tak Tomáš so svojou priateľkou Katkou spolu žijú a realizujú svoj život podľa vlastných predstáv, napriek všetkým obavám svojich rodičov. Nedávno si kúpili starší gazdovský dom aj s veľkou hospodárskou budovou a krásnou záhradou. Napriek tomu, že bývali v meste moderným životom mladých ľudí, rozhodli sa pre život na samote v blízkosti malej dedinky, „kde líšky dávajú dobrú noc“.
Po veľkom očakávaní nadišiel deň, keď Tomáš pozval svojich rodičov do svojho nového príbytku, a tak sa rodičia s veľkým nákladom vecí potrebných pre novú domácnosť, vydali na cestu, navštíviť svojho syna a jeho priateľku. Môj priateľ aj s manželkou strávili u syna celý víkend a pomáhali mu s bežnými prácami, ktorých je ma malom „gazdovstve“ vždy dosť.
V závere svojho príbehu si dovolím citovať myšlienkové pochody svojho priateľa, ktorý bol očarený krásou a atmosférou prostredia, v ktorom sa jeho syn rozhodol žiť svoj život.
„V sobotu večer, príjemne unavený po celodennej práci som sa pohodlne usadil na drevenej lavici pred domom a v nekonečnom tichu prírody, nikým nerušený s pohľadom na hviezdami posiatu oblohu, som si vo svojej mysli premietol udalosti a atmosféru svojho pobytu u syna. Myslím, že od čias jeho detstva som ho nevidel tak šťastného. Spoločne so svojou priateľkou s veľkým nadšením ukladali nasekané drevo, sadili kvietky a odstraňovali kopčeky hliny, ktoré cez zimu narobil na záhrade krtko. Neodbiehali k mobilným telefónom a večer nepotrebovali zapínať televíziu ani internet. Unavení išli zavčasu spať a rovnako zavčasu aj ráno vstávali.
S nostalgiou som sa vrátil do svojej mladosti a pocítil som radosť z toho, že patrím medzi tých šťastných otcov, ktorí si v osobe svojho syna naplnili svoj životný sen. Aj ja som túžil bývať v malom domčeku v bezprostrednej blízkosti prírody a žiť jednoduchým životom v skromnosti a láske. Životné okolnosti a nedostatok odvahy ma však priviedli na inú cestu, a tak môj sen zostal nenaplnený. Ďakujem preto svojmu synovi zato, že on, ako pokračovateľ nášho rodu, tú cestu našiel.“
My rodičia, i keď v dobrej viere si veľmi často osobujeme právo určovať svojim deťom cestu života. Rozhodovať o tom, čo je pre ne správne a čo nesprávne, kde majú študovať, pracovať, ako a s kým majú žiť i vychovávať svoje deti. Je pravdou, že rozhodnutia našich potomkov nemusia byť vždy správne, ale sú to ich predstavy a túžby o šťastí a my rodičia, ani nikto iný nemá právo vstupovať do ich životov. Nesprávne rozhodnutia slúžia k tomu, aby v živote niečo pochopili a našli tú správnu cestu. Sú rovnako, ako úspechy a skúsenosti, súčasťou školy života, ktorá ich posúva k poznaniu pravdy a pochopeniu skutočných hodnôt.
To ale neznamená, že sa máme len pasívne prizerať na prípadné bolesti našich detí. Je našou povinnosťou pomôcť a poradiť im, ale len vtedy, ak nás o to požiadajú. Taký je zákon Vesmíru!!!
