Milan Zeman
Ona a on v objatí
Zoznámili sa v malej továrni na výrobu komponentov pre automobilový priemysel. Ona pracovala, ako obchodná referentka a on mal na starosti kontrolu výrobkov pred ich expedíciou.
Som presvedčený o tom, že každé stretnutie s človekom, každá životná situácia a každá informácia nás posúva na našej ceste k tomu čo sa má stať. Verím, že nič nie je náhoda a všetko je tak, ako má byť. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Zoznámili sa v malej továrni na výrobu komponentov pre automobilový priemysel. Ona pracovala, ako obchodná referentka a on mal na starosti kontrolu výrobkov pred ich expedíciou.
V jedno nedeľné dopoludnie sme sa s priateľom Jankom Zádumčivým vybrali na bicykloch na malý výlet. Asi po dvoch hodinách jazdy sme sa zastavili v našej obľúbenej pizzerii.
Mladí rodičia sa po splnení svojich celodenných povinností pohodlne usadili v obývačke svojho bytu a pozerali televíziu. Ich malý trojročný syn, ako zvyčajne mal svoj vlastný program a v ten večer sa rozhodol pre stavebnicu Lego,
Sedeli sme s priateľom Jankom Zádumčivým v malej, útulnej kaviarni a viedli živú debatu na tému osobných i spoločenských udalostí posledných týždňov. Svoje rozprávanie sme prerušili vo chvíli, keď sa pri vzdialenom stole strhla
Blížilo sa leto, a tak som zašiel do obchodu s textilom, aby som si kúpil bavlnené tričká s krátkym rukávom pre nadchádzajúce letné dni. Bežný, ničím výnimočný nákup, až do momentu, keď som sa predavačky spýtal na cenu.
Prepáč mi prosím, ale ja sa už nechcem a nebudem s tebou stretávať, povedala inteligentná a veľmi príťažlivá mladá žena svojmu priateľovi po krátkej, romantickej známosti. S neskrývaným prekvapením sa jej nedočkavo spýtal:
Pred pár dňami som dostal od čitateľky môjho článku, v ktorom som sa snažil vysvetliť rozdiel medzi vzdelaním, inteligenciou a múdrosťou, otázky týkajúce sa definovania pojmu inteligencia a jej vzťahu k múdrosti. Nakoľko túto tému považujem za spoločensky zaujímavú, rozhodol som sa význam týchto slov a ich vzájomný vzťah ešte raz pomenovať trochu inými slovami.
Je to zvláštny svet v ktorom žijeme, skoro sa podobá ústavu pre duševne chorých – povedal v druhej polovici dvadsiateho storočia svetoznámy indický guru, ktorý žil to, čo hovoril a hovoril to, čo žil.
Možno si to ani neuvedomujeme, ale žijeme v permanentnom strachu. Obávame sa, že prídeme o zamestnanie, zdravie, lásku, blízkeho človeka, že nás okradnú v supermarkete, alebo nás na ulici prepadnú chuligáni. Máme strach, že nám ukradnú auto, bicykel, že nám vykradnú byt, pivnicu, obávame sa o úrodu v záhrade i straty milovaného psa a či mačky. Bojíme sa neúspechu, policajtov, politikov a vplyvných ľudí, ktorí by nám mohli ublížiť. Čo je ale najsmutnejšie nemáme odvahu slobodne sa prejaviť a hlavne, neohrozene stáť za svojim názorom.
Janka Zádumčivého už doma „pálil zadok“ a tak sa vybral na brigádu do Talianska oberať jablká. Po takmer tisíc kilometrov dlhej ceste autom spolu s dvoma kamarátmi dorazili v podvečerných hodinách do malého mestečka neďaleko Bolzana, hlavného mesta autonómnej provincie Južné Tirolsko, ktoré je jedným z najväčších svetových producentov jabĺk.
„Je skutočne veľké umenie každý deň napísať toľko sprostostí“, povedal na margo známeho bulvárneho denníka jeden zo skalných návštevníkov Vinotéky Milka, ktorú som symbolicky nazval obývačkou.
Chodil som do siedmej triedy základnej školy, keď som na hodine občianskej výchovy pani učiteľke sebavedome oznámil: „Mňa politika nezaujíma“. Pozrela na mňa svojimi veľkými „hypnotizujúcimi“ očami a po krátkom zamyslení povedala:
Veľmi múdry človek jedného dňa povedal: „Využite každú príležitosť rozprávať sa s deťmi vo veku do sedem a s dospelými nad sedemdesiat rokov. Veľa sa môžete od nich naučiť, treba len pozorne a trpezlivo počúvať.“
Kto je alkoholik? Ten, kto má problémy s alkoholom alebo ten, kto má problémy bez alkoholu? Túto otázku mi položil môj priateľ Janko Zádumčivý v úvode rozprávania o svojom bývalom kolegovi, ktorý sa niekoľkokrát liečil zo závislosti na alkohole. Symbolicky sme práve sedeli na terase malej pivárne, a tak som si so záujmom vypočul ďalší z Jankových príbehov.
Pousmial som sa i zamyslel nad týmto sloganom neprehliadnuteľne umiestneným v jedálni Horského hotela na Popradskom plese vo Vysokých Tatrách, kde som bol niekoľko dní na pozvanie svojho priateľa, ktorý tento hotel prevádzkuje. Je toho veľa čo by som o svojich zážitkoch, postrehoch a pocitoch vedel napísať, ale aby som vás neoberal o vzácny čas spomeniem len to najzaujímavejšie.
Janko Zádumčivý mi jedného dňa porozprával o svojom kamarátovi, ktorý až zúfalo hľadá uplatnenie v spoločnosti, ale nech robí čokoľvek, stále sa mu nedarí. Napadlo ma, že jeho príbeh zverejním a možno..., človek nikdy nevie odkiaľ príde pomoc. Treba len veriť a nevzdávať sa.
A kde je Hassan?, spýtal som sa mladého Egypťana, ktorý ma zdvorilo privítal v orientálnej parfumérii v Hurghade. Ja som jeho brat Adam, hrdo sa predstavil a sredečne mi podal ruku. Hassan pred rokom odišiel domov, do Luxoru, aby sa staral o nášho otca. Pracoval ako bagrista na stavbe, ale cítil sa už unavený, tak z práce odišiel a zostal doma. Zaujala ma jeho odpoveď a tak sme sa usadli do pohodlných kresiel a počas popíjania lahodného ibištekového čaju mi Adam porozprával o vzťahoch medzi deťmi a ich rodičmi u nich v Egypte. Spomenul som si na túto príhodu počas mojej poslednej návštevy domova dôchodcov v našom meste.
Sedel som pri počítači viac menej z nudy a prezeral svoje obľúbené stránky, keď v tom som zacítil pohľad. Pootočil som hlavu o niekoľko stupňov doprava smerom k akváriu a moje oči sa stretli s ľavým okom rybičky, ktorá učupená medzi dvoma kameňmi uprene na mňa pozerala. Pousmial som sa a opätoval jej pozornosť. Ten pohľad ma natoľko zaujal, že som sa rozhodol o našej rybičke napísať zopár riadkov.
Jedného dňa sa mi môj najlepší priateľ Janko Zádumčivý posťažoval, že jeho život sa dostal do fázy zničujúceho stereotypu a že je najvyšší čas niečo podniknúť. Poznám Janka už natoľko dobre, že vnútorný nepokoj, ktorý sa ho zmocnil, bol predzvesťou životnej zmeny, pre ktorú sa rozhodol. A tak sa aj stalo.
Týmito slovami, spôsobom jemu typickým, sa vo svojej rozhlasovej Pálenici vyjadril Boris Filan na adresu politikov. To pomenovanie považujem za tak výstižné a humorné zároveň, že v okamžiku jeho vypočutia ma viedlo k vyjadreniu svojho názoru. Prerušil som teda domáce práce, požiadal manželku o zhovievavosť a sadol si k počítaču.