Som presvedčený o tom, že každé stretnutie s človekom, každá životná situácia a každá informácia nás posúva na našej ceste k tomu čo sa má stať. Verím, že nič nie je náhoda a všetko je tak, ako má byť. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Mladí rodičia sa po splnení svojich celodenných povinností pohodlne usadili v obývačke svojho bytu a pozerali televíziu. Ich malý trojročný syn, ako zvyčajne mal svoj vlastný program a v ten večer sa rozhodol pre stavebnicu Lego,
Sedeli sme s priateľom Jankom Zádumčivým v malej, útulnej kaviarni a viedli živú debatu na tému osobných i spoločenských udalostí posledných týždňov. Svoje rozprávanie sme prerušili vo chvíli, keď sa pri vzdialenom stole strhla
Blížilo sa leto, a tak som zašiel do obchodu s textilom, aby som si kúpil bavlnené tričká s krátkym rukávom pre nadchádzajúce letné dni. Bežný, ničím výnimočný nákup, až do momentu, keď som sa predavačky spýtal na cenu.
Prepáč mi prosím, ale ja sa už nechcem a nebudem s tebou stretávať, povedala inteligentná a veľmi príťažlivá mladá žena svojmu priateľovi po krátkej, romantickej známosti. S neskrývaným prekvapením sa jej nedočkavo spýtal:
Pred pár dňami som dostal od čitateľky môjho článku, v ktorom som sa snažil vysvetliť rozdiel medzi vzdelaním, inteligenciou a múdrosťou, otázky týkajúce sa definovania pojmu inteligencia a jej vzťahu k múdrosti. Nakoľko túto tému považujem za spoločensky zaujímavú, rozhodol som sa význam týchto slov a ich vzájomný vzťah ešte raz pomenovať trochu inými slovami.
Je to zvláštny svet v ktorom žijeme, skoro sa podobá ústavu pre duševne chorých – povedal v druhej polovici dvadsiateho storočia svetoznámy indický guru, ktorý žil to, čo hovoril a hovoril to, čo žil.
Možno si to ani neuvedomujeme, ale žijeme v permanentnom strachu. Obávame sa, že prídeme o zamestnanie, zdravie, lásku, blízkeho človeka, že nás okradnú v supermarkete, alebo nás na ulici prepadnú chuligáni. Máme strach, že nám ukradnú auto, bicykel, že nám vykradnú byt, pivnicu, obávame sa o úrodu v záhrade i straty milovaného psa a či mačky. Bojíme sa neúspechu, policajtov, politikov a vplyvných ľudí, ktorí by nám mohli ublížiť. Čo je ale najsmutnejšie nemáme odvahu slobodne sa prejaviť a hlavne, neohrozene stáť za svojim názorom.
Janka Zádumčivého už doma „pálil zadok“ a tak sa vybral na brigádu do Talianska oberať jablká. Po takmer tisíc kilometrov dlhej ceste autom spolu s dvoma kamarátmi dorazili v podvečerných hodinách do malého mestečka neďaleko Bolzana, hlavného mesta autonómnej provincie Južné Tirolsko, ktoré je jedným z najväčších svetových producentov jabĺk.
„Je skutočne veľké umenie každý deň napísať toľko sprostostí“, povedal na margo známeho bulvárneho denníka jeden zo skalných návštevníkov Vinotéky Milka, ktorú som symbolicky nazval obývačkou.
A kde je Hassan?, spýtal som sa mladého Egypťana, ktorý ma zdvorilo privítal v orientálnej parfumérii v Hurghade. Ja som jeho brat Adam, hrdo sa predstavil a sredečne mi podal ruku. Hassan pred rokom odišiel domov, do Luxoru, aby sa staral o nášho otca. Pracoval ako bagrista na stavbe, ale cítil sa už unavený, tak z práce odišiel a zostal doma. Zaujala ma jeho odpoveď a tak sme sa usadli do pohodlných kresiel a počas popíjania lahodného ibištekového čaju mi Adam porozprával o vzťahoch medzi deťmi a ich rodičmi u nich v Egypte. Spomenul som si na túto príhodu počas mojej poslednej návštevy domova dôchodcov v našom meste.
Jedného dňa sa mi môj najlepší priateľ Janko Zádumčivý posťažoval, že jeho život sa dostal do fázy zničujúceho stereotypu a že je najvyšší čas niečo podniknúť. Poznám Janka už natoľko dobre, že vnútorný nepokoj, ktorý sa ho zmocnil, bol predzvesťou životnej zmeny, pre ktorú sa rozhodol. A tak sa aj stalo.
Týmito slovami, spôsobom jemu typickým, sa vo svojej rozhlasovej Pálenici vyjadril Boris Filan na adresu politikov. To pomenovanie považujem za tak výstižné a humorné zároveň, že v okamžiku jeho vypočutia ma viedlo k vyjadreniu svojho názoru. Prerušil som teda domáce práce, požiadal manželku o zhovievavosť a sadol si k počítaču.
Počas dovolenky v moslimskom Maroku som na bicykli prechádzal okolo mladého muža, ktorý sa opakovane snažil spojazdniť svoje auto. Porušiac pravidlo: „Pomáhaj len tomu, kto ťa o to požiada“, som zosadol z bicykla a pridal sa k nemu, aby sme s pomocou už nielen dvoch, ale štyroch rúk a štyroch nôh dostali nepojazdné auto do pohybu potrebného k samovoľnému naštartovaniu. Na druhý, či tretí pokus sa nám to aj podarilo. Srdečne mi podal ruku, v arabskom jazyku mi poďakoval a pokračovali sme každý svojou cestou.
Je všedný pracovný deň, ale pre mňa tak trochu aj sviatočný. A akýže to sviatok? No predsa prvý deň zvyšku môjho života. Možno trochu vtipné, ale vyjadrené číslami je to približne 26 000 dní, ktoré od svojho narodenia pobudneme na tomto svete.
Je to už dobrých pár rokov čo mi zavolal kamarát a v úvode mi položil spoločensky obligátnu otázku: „Ako sa máš?“ Spontánne, bez premýšľania som odpovedal: „Nič moc“. Nato on v zapätí reagoval: „A čo robíš preto, aby si sa mal lepšie?“ Úprimne sa priznám, že som v tej chvíli stratil reč.
Významný a populárny psychoterapeut MUDr. Savčenko vyslovil zaujímavú teóriu o ľudskom utrpení. Na prvé miesto postavil vojny a revolúcie, po nich nasledujú prírodné katastrofy a v poradí tretím najväčším utrpením v živote človeka je podľa jeho bohatých skúseností manželstvo. Počul som túto jeho myšlienku pred niekoľkými rokmi a musím uznať, že stojí minimálne na zamyslenie.
Nedávno som strávil víkend v spoločnosti rodiny a priateľov v krásnom prostredí českej Vysočiny. Upršané počasie pozmenilo naše plány, ale ako sa hovorí, všetko zlé je aj na niečo dobré, sa aj tento krát potvrdilo. Pohodlne sme sa usadili vo veľkej izbe, naše „polovičky“ priniesli na stôl vopred pripravené dobroty a za upokojujúceho zvuku horiaceho dreva v krbe sme rozvinuli zaujímavú debatu.
O výchove detí bolo napísaných už veľa kníh i odborných článkov. Často a na rôznych úrovniach sa na túto tému diskutuje, no napriek tomu mám dojem, že nám uniká podstata, ktorou je samotná osobnosť dieťaťa a nie všeobecné teórie a systémy výchovy. ...
Pred necelými tridsiatimi rokmi sa môjmu priateľovi a jeho manželke narodil syn Tomáš. Jeho rodičia si v tom období v skromných podmienkach budovali svoju domácnosť a spolu sa tešili z malého chlapca, ktorý napĺňal ich životy. Otec bol pyšný na svojho syna a vo svojej mysli si už predstavoval a plánoval jeho budúcnosť.
Už pred niekoľkými mesiacmi som sa rozhodol, že budem vo svojich článkoch písať len o pozitívnych postrehoch a veselých udalostiach. S prekvapením som však zistil, že to vôbec nie je také jednoduché, ako som si myslel. Možno trochu naivne som čakal na vonkajší podnet, ktorý by bol spoločensky dostatočne zaujímavý, ale nepostrehol som nič, čo by zaujalo moju pozornosť. Až dnes ma konečne „osvietilo“.
