To malé asi tridsať litrové akvárium máme už viac ako desať rokov. Vždy v ňom plávajú dve až tri závojnatky oranžovo-striebornej farby, ktoré po príchode do našej domácnosti dostanú svoje mená. Neviem či správne, nakoľko nedokážem rozpoznať či je to ona, alebo on, ale pre mňa to nie je podstatné. Žofka nedávno odišla z tohto sveta a Amálka, o ktorej píšem je nateraz sirota, ale sľúbil som, že čoskoro jej prinesiem kamarátku. Každé ráno, keď vstanem, pozdravím ju a pokiaľ je ešte tma zasvietim lampu nad akváriom a hodím jej niečo pod „zub“. Radostne zatľapká svojou malou „papuľkou“ a šarmantným pohybom odpláva, aby sa po chvíli vrátila späť. Vždy keď sa vrátim domov, moja prvá cesta vedie do detskej izby k akváriu, „prehodím s Amálkou zopár slov“ a až potom „riešim“ ostatnú domácnosť. Nielen naša Amálka, ale aj všetky jej predchodkyne mali u nás privilegované postavenie člena rodiny.
Naša najmladšia členka rodiny má dnes už viac ako tri roky a jej predchodkyne sa dožili aj podstatne vyššieho veku. Skúsení predajcovia akváriových rybičiek len neveriacky krútia hlavami a pýtajú sa na podmienky ktoré u nás majú keď sa dožívajú takého úctyhodného veku. Recept je jednoduchý. Snažíme sa im vytvoriť prirodzené podmienky, čo v praxi znamená, že nepoužívame žiadne chemické prísady na úpravu vody a nepreháňame to ani s tradičnou hygienou.
Z času na čas si k akváriu sadnem , hlavu si pohodlne zložím do dlaní a pozorujem ten malý vodný svet. Dnes už dokážem podľa pohybov a polohy rybičiek v ktorej sa nachádzajú odhadnúť čo práve prežívajú. Ak sú nepokojné je to pre mňa znamenie, že niečo nie je v poriadku a hľadám príčinu. Paradoxne na rozdiel od ľudí dôvodom ich nepokoja nebýva nepravidelný prísun potravy, ale aktuálne prostredie akvária a atmosféra domácnosti v ktorej žijú.
Keď náš syn po maturite odišiel študovať do Bratislavy stalo sa niečo, čo som si dlho nevedel vysvetliť. Po jeho odchode a niekoľkodňovej neprítomnosti, rybičky prestali prijímať potravu, usadili sa na dne akvária a apaticky pozerali pred seba. Nepomohlo moje prihováranie ani žiadne iné pokusy. Nedočkavo a s obavami som sa vtedy vracal z práce domov, ale viac ako týždeň bol obraz rovnaký. Rybičky dňom i nocou takmer nehybne zotrvávali na svojom mieste. Po asi desiatich dňoch sa konečne vybrali na prieskumnú plavbu a po niekoľkých hodinách už boli opäť vo forme.
A ako som si toto ich správanie neskôr vysvetlil? Myslím, že naše mlčanlivé členky rodiny prežívali smútok. Smútok z odchodu živej bytosti ku ktorej si našli svoj živočíšny vzťah a ktorá ich opustila.
Červené more z ktorého pravdepodobne naše rybičky pochádzajú im nahradiť nedokážeme, ale s láskou a ohľaduplnosťou, ktoré k nim prechovávame im môžeme život v našom malom akváriu nielen predĺžiť, ale aj spríjemniť.
