Bez veľkého premýšľania napísal svojmu spolužiakovi a zároveň dobrému priateľovi, ktorý vlastní malú stavebnú spoločnosť so sídlom v Prahe o svojom malom probléme a ten mu obratom, v priebehu niekoľkých minút odpísal: „No tak dobehni“.
Jankovi nebolo viac treba. V priebehu niekoľkých dní ukončil pracovný pomer vo firme kde bol zamestnaný, vybavil neodkladné formality a k prvému dňu nasledujúceho mesiaca bol pripravený začať ďalšiu kapitolu svojho života. Zbalil si veci a keďže je ešte zo „starej školy“, miesto navigačného systému použil starú rozpadajúcu sa mapu Prahy a podrobne preštudoval trasu cesty k cieľovej adrese. Na druhý deň ráno naložil pripravenú batožinu spolu s neodmysliteľnou „svačinou“ do auta a vyrazil za svojim dobrodružstvom. Po necelých piatich hodinách zaparkoval pred budovou sídla spoločnosti, kde mal byť nasledujúce týždne aj ubytovaný. V kancelárii dostal kľúč od bytu a základné pokyny k nasledujúcemu pracovnému dňu. Z auta zobral jednu časť batožiny a o pár minút už otváral dvere bytu, v ktorom mal „zložiť hlavu“. S očakávaniami prekročil prah a ... „facka“! Neporiadok všetkého druhu zmiešaný s „ponožkovým“ pachom bol v ostrom protiklade s bytom, z ktorého pred piatimi hodinami odišiel. Prvý dojem teda nič moc, pomyslel si Janko a hľadal voľné miesto pre svoju batožinu. Zrazu z poza privretých dverí jednej z izieb začul hlas a vzápätí sa vo dverách objavil vysoký mladý muž. Róbert ..., predstavil sa Jankovi pevným hlasom a s priamym pohľadom do očí mu chlapsky podal ruku. O pár minút už spolu živo debatovali, akoby sa poznali celé roky. Zaujímavý rozhovor na všetky možné témy prerušil až hlučný príchod ďalších dvoch nájomníkov. Adrián (Aďo) a Patrik (Paťo) Janka privítali rovnako priateľsky ako Robo. A tak partia, ktorej súčasťou sa Janko práve stal, bola kompletná. Veselá a duchaplná debata spojená s nevinnou neresťou, ktorej Janka mladí muži priúčali, trvala do neskorých večerných hodín.
A tak Janko v spoločnosti svojich troch mladých kolegov, s ktorými si vytvoril veľmi pekný, priateľský vzťah, v nasledujúcich týždňoch striedavo pracoval na stavbe tunela Blanka, novej stanici pražského metra i podzemných garážach už hotových stavieb v Prahe a blízkom okolí. Dni, týždne a mesiace rýchlo plynuli a Janko sa postupne zoznamoval s ďalšími kolegami, ktorí v troj až štvorčlenných partiách pracovali na iných stavbách. Boli to jednoduchí, pracovití ľudia s prirodzenou inteligenciou, ktorí za prácou dochádzali osemsto a viac kilometrov a svoje rodiny opúšťali niekedy i na celé mesiace. Obdivoval ich obetavosť, všestrannosť a schopnosť operatívne riešiť neočakávané situácie.
Prišiel však deň, keď Janko dospel k názoru, že splnil svoju pracovnú „misiu“ a rozhodol sa vrátiť späť na rodnú hrudu. Svoje pocity s odstupom času vyjadril spontánne bez pátosu slovami:
„Ďakujem vám chlapci“, Robovi, Aďovi a Paťovi za to, že ste mi umožnili hlbšie nazrieť do sveta mladej generácie. Martinovi, Robovi – Slovákovi i zvedavému Jančovi za poučné príbehy zo života. Ďakujem chlapcom z Ukrajiny za zaujímavé rozhovory, Olegovi z Moldavska za jeho múdru myšlienku: „Život je krásny, len škoda, že ho nevieme žiť“. A v neposlednom rade aj majiteľom firmy, pánom Vladovi a Jozefovi za to, že dokázali poskladať ten skvelý kolektív chlapov i za vytvorenie rodinnej atmosféry.
Ďakujem za všetky nové skúsenosti a priateľstvá, ktoré obohatili môj život a želám vám všetkým nielen zdravie a radosť zo života, ale aj dostatok hrdosti, sebadôvery a odvahy k tomu, aby bola vaša statočná práca ocenená k vašej spokojnosti.
