Po zoznámení sa so svojim zamestnávateľom na nasledujúce tri týždne a výdatnej večeri, ktorá tak, ako celodenná strava v nasledujúce dni bola v réžii hostiteľa, dostali základné pokyny na nasledujúci deň. Potom ešte krátka debata o prvých dojmoch a išlo sa spať.
Ráno po raňajkách na minútu presne o 7.45 odchádzali do jabloňových sadov za cieľom svojej cesty. Stromy pripomínajúce drevené koly vysoké dva až tri metre obsypané jablkami boli vysadené v dokonalých zákrytoch. Po bleskovom rozdelení úloh sa pracanti zo Slovenska, Rumunska, Bulharska a iných krajín chudobnejšej časti únie pustili do práce. Janko z rozprávania kolegov vedel čo ho nasledujúce tri týždne čaká, ale už po prvých hodinách oberania jabĺk pochopil prečo nepracujú v úkole, kde si pracovník môže určovať pracovné tempo sám podľa vlastných predstáv, ale v hodinovej mzde, ktorá bola pre Slovákov ako dobre hodená návnada. Pre domácich Talianov však ani dvaapolkrát vyššia hodinová sadzba v porovnaní s tou brigádnickou, motiváciou k tejto práci nebola.
Systém oberania a odvozu jabĺk bol bezchybne organizovaný. Každý pohyb telom, rukami i nohami pri oberaní bol efektívne premyslený do najmenších detailov. Akákoľvek zmena v systéme organizácie práce podľa vlastného uváženia bola neprípustná. Počas oberania bolo zakázané rozprávať a jediným povoleným dôvodom na opustenie pracoviska bolo vykonanie telesnej potreby. Pracovalo sa štyri hodiny dopoludnia a po hodinovej prestávke na obed ešte päť hodín popoludní. Manipulačné práce a presuny medzi sadmi sa do odpracovaného času nepočítali. Všetci brigádnici boli pod neustálym dozorom majiteľa sadov a za každú chybičku dôrazne napomenutí.
Prvý deň Janko s vypätím všetkých síl naoberal viac, ako tonu jabĺk čo ale nebolo množstvo podľa predstáv jeho šéfa a tak nasledujúce dni musel ešte zvýšiť svoj výkon až na jeden a pol tony. Neustále šikanovanie a často neobjektívne výčitky zo strany zamestnávateľa v nasledujúcich dňoch už bolo na Janka, ako občana rebela priveľké sústo. Napriek maximálnemu fyzickému nasadeniu a psychickému tlaku sa ale rozhodol v práci pokračovať, aby získal nové životné skúsenosti.
Pre brigádu v Taliansku sa rozhodol hlavne preto, aby zažil dobrodružstvo spojené s prácou v peknom a zdravom prostredí. Konzumáciou jabĺk očakával dostatočný prísun vitamínu C, ktorý je nevyhnutný pre jeho stravovací režim. Nemilým prekvapením pre neho bolo zistenie, že pestovanie jabĺk v Tirolsku pripomínalo skôr chemický priemysel. Až štyridsaťkrát ročne chemicky „ošetrované“ jabloňové sady a následne dopestované jablká uskladnené v hermeticky uzavretých skladoch naplnených dusíkom robia z tohto ovocia výrobok, tvarom i chuťou podobný jablkám ako ich poznáme z našich slovenských záhrad, aj keď nie tak atraktívneho vzhľadu. Veď čo už môže byť zdravé na jablkách dopestovaných v sadoch, kde nelietali vtáky ba ani hmyz a pobyt v nich spôsoboval ľuďom zdravotné problémy.
Na záver svojho rozprávania mi Janko Zádumčivý povedal: „Viem pochopiť jednoduchých, utrápených ľudí z Rumunska a Bulharska, ktorí denne bojujú o holý život, že z dôvodu nedostatku pracovných príležitostí vo svojich krajinách sú nútení cestovať za prácou, aby uživili svoje rodiny. Nechápem však Slovákov s trvalým zamestnaním, ktoré im na slovenské pomery zabezpečuje slušnú životnú úroveň, že na úkor dovolenky absolvujú tieto „Majstrovstvá Talianska v oberaní jabĺk“ už celé roky. Na moju otázku, čo je pre nich tak dôležité, že sú ochotní za necelých tisíc euro podstúpiť trojtýždňovú otrockú prácu za neustáleho ponižovania mi rozpačito odpovedali v zmysle: „Chceme viac.“
