Spomenul som si na túto príhodu, keď mi môj priateľ Janko Zádumčivý rozprával o situácii, ktorá nastala v spoločnosti kde pracuje spolu s ďalšími niekoľko sto zamestnancami.
Nie je v tejto chvíli podstatné v akej oblasti a akou činnosťou sa táto firma zaoberá, podstatné je to, že jedného dňa sa zamestnanci dozvedeli, že spoločnosť, kde sú zamestnaní na základe pracovných zmlúv či už na dobu určitú alebo neurčitú, odkúpila všeobecne známa slovenská firma sídliaca v tom istom meste.
Reakcia nedala na seba dlho čakať. Nízke platy, nedostatky v organizácii práce, hodnotenie nadriadených i nevýrazná činnosť odborov prestali byť predmetom neustálej kritiky a nekonečných sťažností, ale paradoxne začali byť hodnotené k všeobecnej spokojnosti večne nespokojných. Pozornosť zamestnancov sa upriamila na neistú budúcnosť. Čo len s nami bude, pýtali sa jeden druhého i svojich priamych nadriadených? Nebude sa prepúšťať, ponechajú nám mzdy a iné výhody, ktoré v súčasnosti máme? Tieto a mnoho ďalších otázok rezonovalo medzi zamestnancami. Napätá atmosféra v nasledujúcich týždňoch neustupovala a „kolektívny plač“ neutíchal. Nenašiel sa nikto, kto by túto situáciu upokojil, alebo sa o to aspoň pokúsil.
Robím v tej firme už tridsať rokov a mám stále rovnaký plat, hovorí mi jedného dňa môj vzdialený príbuzný. Máš pocit, že si zaslúžiš viac?, pýtam sa ho. Samozrejme, odpovedá mi. Tak prečo nejdeš za svojim nadriadeným, nevysvetlíš mu situáciu a nepožiadaš o jeho zvýšenie? Máš pravdu, to by som mohol, ale budem riskovať, že ma vyhodia z práce, skonštatoval na záver. Podobne reagoval aj môj bývalý kolega, ktorý sa mi sťažoval na neustálu hrozbu pracovného úrazu na jeho pracovisku. K ich postojom môžem len dodať: „Kto sa bojí nech nejde do lesa“, alebo „Odvážnemu šťastie praje“, ako hovoria staré ľudové múdrosti aktuálne v každej dobe i tej dnešnej.
Reakcia ľudí na situáciu, ktorú mi môj priateľ Janko Zádumčivý popísal, nie je na Slovensku ničím výnimočná. Je o nás Slovákoch všeobecne známe, že namiesto konštruktívneho riešenia problémov radšej kritizujeme a neustále sa sťažujeme či už pri pive, alebo niekde v kúte, aby nás nebodaj nepočul niekto kompetentný. Názor, že je zbytočné za niekým chodiť a domáhať sa svojich práv, lebo oni si aj tak spravia po svojom, danú situáciu nikam neposúva, naopak vyvoláva u zamestnávateľa názor, že všetci sú s daným stavom spokojní.
A čo ty Janko povieš na túto situáciu, ako by si ju riešil, spýtal som sa ho? Podobne, ako si ty poradil svojmu príbuznému aj ja si myslím, že v prvom rade treba prestať s neustálym opakovaním, (mantrovaním) negatívnych fráz, ktorými si do svojich životov priťahujeme negatívne udalosti a problémy. Potom treba zdvihnúť „zadok“, oholiť sa, učesať, obliecť čisté montérky, naladiť sa na pozitívnu energiu a vo vhodnej chvíli zaklopať na tie správne dvere a sebavedome, slušnou formou a s dostatočnou pokorou vysloviť svoje požiadavky, prípadne požiadať o vysvetlenie. Nikomu zato „hlavu neodtrhnú“ ,keď sa tak rozhodne. Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že takýto pracovník, aj keď nemusí so svojimi požiadavkami vždy uspieť, si získa minimálne úctu a rešpekt svojich nadriadených. A ak mu aj hneď nebude vyhovené, ešte neznamená, že v blízkej budúcnosti sa tak nestane. Veď stále platí, „Kto nič nepýta, nič nedostane!“, povedal mi Janko Zádumčivý na záver.
