Pri podobnej situácii malé dievčatko dojedlo svoju sladkosť a pýta sa mamičky, kde má dať obal. „Hoď ho na zem“, povedala chladne. Prípady, keď rodičia podráždene, až agresívne reagujú na nekonečné otázky svojich malých detí v zmysle „Neotravuj, daj pokoj“ a podobne, tiež nie sú ojedinelé. Dopravná výchova detí sa obmedzila na jednoduchú frázu: „Nechoď na cestu, lebo ťa zrazí auto!“
Na potreby našich detí bežne odpovedáme: „Čo by si ešte chcel, veď všetko máš - značkové oblečenie, športovú výstroj, počítač, atraktívne dovolenky...!“ Televízne stanice, DVD prehrávače a internet sa stávajú učiteľmi a žiaľ i tvorcami osobností našich detí.
Malé i dospievajúce deti často hľadajú u svojich rodičov pomoc, odpovede na otázky, ktoré im stavia do cesty naša spoločnosť i život sám. Namiesto odpovede prípadne rozhovoru v pokojnej atmosfére sa im často dostáva len naša alibistická odpoveď, „Nemám čas“.
Je ozaj pravdou, že nemáme čas? Spomeňme si len, koľko času trávime pri televízii, počítačoch, posedeniami v kaviarňach a podobne. V domácnostiach máme pomocníkov v podobe automatických pračiek, umývačiek riadu, osobných automobilov, k príprave jedál polotovary a mnoho ďalších pomocníkov k úspore nášho času. Moja mama, dnes 72 – ročná vitálna pani, nemala týchto pomocníkov a okrem zodpovednej výchovy štyroch detí, pečenia koláčov, vyšívania, pletenia svetrov, si vždy našla čas, aby nás pohladila, naučila nás recitovať básničky, spievať pesničky i stavať snehuliaka.
Kladiem si otázku, prečo sú naše deti a mládež pod neustálou paľbou kritiky spoločnosti? Neslušne až vulgárne sa správajú, ničia verejné zariadenia, na futbalových štadiónoch robia výtržnosti a už v detskom veku siahajú po drogách ba dokonca po zbraniach. Kde je teda chyba, keď všetko potrebné k plnohodnotnému a šťastnému životu majú a žijú v slobodnej a demokratickej spoločnosti? Spoločnosti „neobmedzených“ možností, ktorej strojcom bol aj dnes už zosnulý český prezident Václav Havel.
Čo teda chýba našim deťom, aby boli šťastné, aby, až dospejú, posúvali našu spoločnosť k rozvoju nielen v materiálnej, ale i duchovnej rovine?
Už viackrát som bol v Egypte, krajine úžasnej histórie a nenapodobiteľnej kultúry. Pozorne som vnímal hlavne správanie ľudí a ich postoje k životu a hodnotám. Rozprával som sa s jednoduchými Egypťanmi, fascinovala ma ich znalosť vlastnej histórie, jednoduchosť ich životného štýlu, ale zo všetkého najviac úsmev a spokojnosť na ich tvárach.
Mamičky i tie, ktoré sa vozili v drahých autách, nevozili svoje deti v kočíkoch, ale nosili ich privinuté na hrudi až do doby, pokiaľ nevedeli chodiť po vlastných. Mamičky, ktoré sa k svojim deťom správali s obdivuhodnou nežnosťou a láskou. V uliciach letovísk, ale aj v mestách a dedinách, cez ktoré sme prechádzali, som videl skutočne šťastné egyptské deti, napriek tomu, že nemali v rukách mobilné telefóny ani iné vymoženosti našej civilizácie.
Neodvolávajme sa teda na nedostatky spoločenského systému a nespoliehajme sa na učiteľov, vychovávateľov či trénerov, ale pristupujme k našim deťom s láskou, porozumením a múdrosťou, ktorá sa skrýva v každom z nás. Výchova detí je podľa mňa nielen najťažšia a najzodpovednejšia, ale zároveň i najkrajšia práca, je naším poslaním. Dobre vychovať a pripraviť svoje deti na život, obzvlášť v dnešnej zložitej dobe, je veľkým úspechom každého rodiča. Je to oveľa viac, ako byť úspešným manažérom, podnikateľom či politikom. Rozhodnutie o poradí priorít v našich životoch je však len a len na nás rodičoch.
