„V minulosti sme mali k dispozícii 5-6 onkologických liekov a dnes ich máme viac ako 60, napriek tomu nám počet pacientov s onkologickým onemocnením neustále stúpa“. S antibiotikami a ostatnými „liečivami“ to bude asi podobne, nakoľko oficiálne štatistiky nás informujú o neustálom náraste počtu invalidných dôchodcov a celkovo zhoršujúcom sa zdravotnom stave obyvateľstva. A to aj napriek tomu, že finančné prostriedky investované do zdravotníctva z roka na rok rastú a v niektorých mestách za posledných 20 rokov vzrástol počet ambulancií praktických a odborných lekárov až na trojnásobok. Kde teda končia finančné zdroje, keď nezostáva na zvýšenie platov lekárov a zdravotných sestier ani na obnovu a prevádzku zdravotníckych zariadení?
Zamyslel som sa nad touto skutočnosťou v súvislosti s hrozbou celoslovenského štrajku lekárov za vyššie platy a zlepšenie pracovných podmienok. Nemám kompetenciu súdiť oprávnenosť ich rozhodnutia, ale chcem poukázať na ekonomický princíp, ktorý nás sprevádza v každej oblasti nášho života a ktorého súčasťou je nepochybne aj zdravotníctvo.
Myslím, že by pomohlo celému systému zdravotníctva a v konečnom dôsledku pacientom, keby sa nespokojní lekári zamysleli nad týmto faktom a prehodnotili smerovanie svojich osobných postojov, ale aj liečebných postupov. Domnievam sa, že by sa mali spýtať predstaviteľov farmaceutického priemyslu a obchodu, výrobcov a dodávateľov diagnostických prístrojov a zdravotníckych pomôcok na oprávnenosť často astronomických cien svojich produktov. Na základe akého princípu je napríklad cena elektrického invalidného vozíka na úrovni nového osobného automobilu? Mali by sa spýtať kto a z akých zdrojov platí masívne televízne reklamy na tie „zázračné“ lieky. Tam by možno našli odpoveď na to, kde sa strácajú peniaze, ktoré štát a občania investujú do zdravotníctva.
Taktiež si kladiem otázku, prečo sa nikto z kompetentných nespýtal nespokojných lekárov, aby preukázali výsledky svojej práce rovnako, ako to pri podobnej požiadavke musí urobiť robotník, manažér, ale i vedecký pracovník . Žiaden z nich nie je platený za to, že pracuje, ale za to, že vytvára konkrétne hodnoty a hodnotou je aj zdravie a život človeka, dokonca tou najvyššou.
Je tragédiou, že zo zdravotníctva sa stal v niektorých jeho oblastiach bezohľadný obchod, často postavený na nešťastí a utrpení ľudí, v ktorom na prvom mieste je finančný zisk a nie zdravie človeka. Že to nie je pravda? A z čoho by potom mali obchodníci s našim zdravím tie obrovské finančné zisky, keby boli ľudia zdraví?
Konštatovanie, že za zlými štatistickými výsledkami v liečbe obyvateľov stojí aj nekvalitná strava, nezdravý životný štýl či nadmerný stres je síce tiež pravdou, ale aj alibizmom tých, ktorí hovoria o preventívnej liečbe.
Neviem, aká veľká je skupina nespokojných lekárov, ale aj z vlastnej skúsenosti poznám veľa takých, ktorí sa nesťažujú, ale obetavo pracujú bez ohľadu na pracovné podmienky, výšku mzdy a čas, aby pomohli ľuďom žiť plnohodnotným, dôstojným a zdravým životom.
A tak v odpovedi na otázku, v akej polohe je oprávnenosť požiadaviek nespokojných lekárov, by malo byť aj vlastné svedomie a spomienka na Hippokratovu prísahu, ktorá by mala byť mementom pre každého z nich.
