Nedávno sa mi naskytla príležitosť zúčastniť sa na svadbe dvoch, už zrelých mladých ľudí. Cirkevný svadobný obrad sa konal za prítomnosti najbližších príbuzných a priateľov. Vstúpil som teda i ja do neveľkého kostola a našiel si miesto tak, aby som nikým nerušený mohol vnímať atmosféru i pre mňa slávnostnej udalosti. Šťastím a očakávaniami žiariaci mladomanželia, vyobliekané dámy a slečny v sprievode svojich partnerov a zvedavé deti netrpezlivo očakávali príchod kňaza. Obrad, v ktorom sa striedalo hovorené slovo s uchu lahodiacim spevom zboristov za doprovodu organovej hudby bol i pre mňa veľmi emotívnym zážitkom.
Ticho, v ktorom bolo i letiacu muchu počuť nastalo v momente, keď kňaz vyzval mladomanželov k vysloveniu manželského sľubu: „Sľubujem, že ti budem verný (á) až do konca života a nikdy ťa neopustím ...“, vyslovili obaja najskôr „pred Bohom a následne i pred Ježišom Kristom“. Zamrazilo ma pri vypočutí si tejto, prepáčte mi prosím ten výraz, „strašnej“ prísahy.
Mladomanželia obvykle tvrdia, že sa berú z lásky, ale je tomu skutočne tak?. Výnimkou nie sú ani manželstvá z vypočítavosti i tie, ktoré sú vopred ošetrené predmanželskou zmluvou, alebo sú to jednoducho malé obchodné spoločnosti, kde platí niečo za niečo. Vzťah postavený na pseudohodnotách nemá veľkú budúcnosť vo svojom trvaní a už vôbec nie v kvalite vzájomného spolužitia. Skôr či neskôr, po menšom či väčšom trápení, sa takéto manželstvo nakoniec aj tak rozpadne. Následky poznáme, príkladov v našom okolí je viac než dosť. A že sme si pred časom dali sľub!? Čo na tom, veď stále platí: „Sľuby sa sľubujú, blázni sa radujú.“
Sú však aj takí manželia, ktorí sa svoj manželský sľub snažia za každú cenu dodržať. Či už z morálnych, pseudomorálnych, alebo finančných dôvodov. Rozhodnú sa tak i za cenu neustálych konfliktov, klamstva, nevery, citového vydierania a neraz i duševného a fyzického násilia. A tak z romantickej predstavy o manželskom vzťahu, ktorý začal práve tým nezodpovedným sľubom, sa nakoniec stáva utrpenie na celý zvyšok nášho života, neraz končiace menšou či väčšou tragédiou.
Je túžbou každého z nás, seba nevynímajúc, mať všestranne naplnený, harmonický partnerský vzťah. Ten ale nedosiahneme vyslovením sľubov ani prísahy, ale postupným, každodenným hľadaním tej správnej cesty. Na našej ceste životom nás čaká veľa zložitých križovatiek a nemali by sme preto sľubovať niečo, čo nebudeme môcť v budúcnosti splniť. Nikto dnes nemôže vedieť, aké životné udalosti vstúpia do jeho života a ako ovplyvnia jeho osud. Sľubujme preto a rozhodujme sa vždy len po obzor našich zmyslov a neklamme seba samých. Zachováme si tým nielen svoju tvár, ale aj úctu a rešpekt svojho okolia.
Ale čo s tým, keď spoločenský systém, ktorý sme si sami vytvorili, od nás tento sľub pri uzatváraní manželstva vyžaduje? Sme predsa Homo sapiens a nikto nedrží pri našej hlave zbraň, keď vyslovujeme svoje rozhodnutie. Treba len hľadať, riešenie vždy existuje.
Keď Buddha zomieral povedal: „Tak toto bola moja cesta, tá vaša môže byť úplne iná.“
