Je pravdou, že mnohí z nich sú si sami zodpovední zato, že zostali sami, opustení na ulici. Iní sa tam ocitli zhodou nešťastných náhod, ale je aj veľa takých, ktorí si dobrovoľne a s plným vedomím vybrali tento spôsob života. A práve táto skupina ľudí bez domova ma niečím priťahuje a využijem každú príležitosť k tomu, aby som sa o ich životných príbehoch a postojoch niečo dozvedel.
Mal som jedného veľmi dobrého priateľa, (žiaľ už nie je medzi nami), ktorý podobne, ako povedal Jožo Ráž o Borisovi Filanovi, bol „nenormálne“ inteligentný. Bol nevyčerpateľným zdrojom optimizmu a svojrázneho prístupu k životu. Veľa užitočného som sa od neho naučil a veľa som pochopil.
Jedného dňa, nikomu nič nepovediac, so 100-korunáčkou vo vrecku, bez veľkého premýšľania nasadol do vlaku a vystúpil v Trnave. Tu, v tomto meste sa rozhodol začať ďalšiu etapu svojho života, ako dobrovoľný bezdomovec. Takmer rok nikto o ňom nič nevedel. Jeho rodina dala dokonca po ňom vyhlásiť celoštátne pátranie, ale bezvýsledne. Keď sa konečne jedného dňa objavil, bol po ťažkom úraze hlavy a takmer som ho nepoznal. Myslel som si, že prichádza jeho koniec. Na moje prekvapenie sa veľmi rýchlo zotavil a po niekoľkých týždňoch to už bol opäť môj „starý“ dobrý priateľ.
Nedočkavo som sa ho vypytoval na zážitky, ako to na tej ulici funguje, ako to všetko vydržal a nespočetne veľa ďalších a ďalších otázok. Pobavene sa na mňa pozeral, moc sa mu nechcelo do odpovedí, ale nakoniec sa predsa rozhovoril a svoj príbeh mi vyrozprával.
„Bolo to ťažké, veľmi ťažké“, povedal. Každodenný neľútostný boj o krajec chleba, časté ponižovanie a opovrhovanie spoločnosťou, ale aj prívetivý a ohľaduplný ľudský prístup. Za ten krásny pocit slobody a nezávislosti to všetko stálo, povedal mi na záver.
Posledné roky svojho života sa vzorne staral o svojich ťažko chorých rodičov. Okrem bežných domácich prác robil aj ošetrovateľa a trpezlivého poslucháča. Za svoju prácu nečakal žiadnu finančnú odmenu ba ani vďaku. Na moju radu, aby si vybavil opatrovateľský príspevok mi odpovedal, že on od štátu nič nechce a nepotrebuje. Posledné roky života nevlastnil občiansky ani žiadny iný preukaz. Zomrel náhle, v tichosti, ako slobodný človek. Presne tak, ako si to želal. Na pohrebe jeho dcérka povedala: „Bol to dobrý otec a dobrý človek“.
Bezdomovcov často vnímame len, ako permanentne podnapitých a špinavých ľudí, ktorí sú hanbou našej „nablýskanej“ spoločnosti. Pravdou ale je, že je to asi jediná skupina skutočne slobodných ľudí v našej spoločnosti. Ja osobne mám z niektorých stretnutí s nimi veľmi zaujímavé zážitky a pekné spomienky. Za všetky spomeniem aspoň jeden.
Pri nakupovaní v jednom supermarkete som si všimol bezdomovca skláňajúceho sa nad nákupným vozíkom, ako v dlani neustále prepočítava svoje mince. Chvíľu som ho pozoroval načo som k nemu pristúpil a vložil mu do dlane bankovku neveľkej hodnoty. Prekvapene zodvihol hlavu a pozrel na mňa očami naplnenými láskou a nekonečnou dobrotou. V tej chvíli som si uvedomil, že šťastie nenájdeme v nekonečnej túžbe, ale v okamihu prítomnosti a radosti z toho čo máme.
Paulo Coelho v jednej zo svojich kníh píše: „Neodsudzujme žiadneho človeka, ani alkoholika, lebo nevieme čo sa skrýva v jeho duši“.
