Po absolvovaní gymnázia a základnej vojenskej služby začal pracovať ako robotník v malej fabrike, kde vykladal a nakladal vagóny. Po dvoch rokoch si ho všimli jeho nadriadení a ponúkli mu funkciu zástupcu vedúceho dopravného oddelenia. Nakoľko mal dobré organizačné schopnosti, rýchlo sa vo svojej novej funkcii zorientoval. Po troch úspešných rokoch práce, ktorá ho bavila, si Dušan, tak sa Jankov kamarát volá, založil rodinu. Jeho manželka čoskoro nastúpila na materskú dovolenku a budovanie domácnosti z jedného úradníckeho platu bolo pre mladú rodinku dosť zložité. A tak sa Dušan vybral do „sveta“. V týždňových turnusoch odchádzal do Čiech, kde spolu s kolegami robil antikorózne nátery striech, oceľových konštrukcií a rôzne iné výškové práce. Robota to bola ťažká a niekedy aj nebezpečná, ale bola finančne docenená a Dušan bol s ňou nadmieru spokojný.
Prišiel však „revolučný“ rok 1989 a s ním spojené spoločenské i ekonomické zmeny, ktoré spôsobili, že Dušan si musel hľadať novú prácu. Zhodnotil teda svoju situáciu, vybavil si potrebné povolenia a pod vplyvom spoločenskej eufórie sa pustil do podnikania v oblasti obchodu a služieb. Udržať slušnú životnú úroveň svojej rodiny sa mu síce podarilo, ale žiadna „sláva“ to nebola. K tomu, aby sa výraznejšie presadil mu chýbala potrebná dravosť a schopnosť neprimerane riskovať. A tak po niekoľkých rokoch svoje podnikanie ukončil a keďže celkom slušne ovládal obchodnícke zručnosti, zamestnal sa v obchodnej spoločnosti, ako obchodník. Hektická doba, v ktorej sme sa vtedy ocitli, okrem iného spôsobila, že firmy v akej Dušan pracoval zanikali, ale zároveň vznikali nové a Dušan už ako skúsený obchodník nemal o pracovné príležitosti núdzu.
Svoju obchodnícku kariéru ukončil vo veku päťdesiat rokov, keď dobrovoľne-nasilu odišiel z obchodnej spoločnosti zaoberajúcej sa predajom spotrebného tovaru. Paradoxne a myslím, že aj nespravodlivo sa tak stalo potom, čo Dušan aj so svojimi kolegami vybudovali prosperujúcu, dobre organizovanú a personálne stabilnú spoločnosť.
Dnes má Dušan už päťdesiatpäť rokov a od spomínaného nedobrovoľného odchodu z práce sa mu nedarí nájsť si trvalejšie zamestnanie. Chvíľu to skúšal s podnikaním, neskôr pracoval vo fabrike pri stroji i ako robotník na stavbe. Spravil si dokonca skúšky na vodiča taxi služby, kde dostal ponuku pracovať ako brigádnik a aj keď nemal „veľké oči“, mzda 9,66 eura netto za dvanásť hodín práce taxikára bola až ponižujúco nízka.
A aký je Dušan vlastne človek?, spýtal som sa Janka Zádumčivého.
Je to skromný, inteligentný a vnímavý človek. V každom kolektíve kde doteraz pracoval, si získal dôveru a úctu svojich kolegov. V „Škole života“ sa snaží byť dobrým žiakom a myslím, že jeho životné skúsenosti a názory môžu byť našej spoločnosti stále užitočné. Dokonca začal písať knihu. Neviem síce jej názov, ale povedal mi, že to bude príbeh o ľudskej múdrosti. A ešte jedna zaujímavosť o ňom stojí za zmienku. Ku koncu svojho pôsobenia v spomínanej obchodnej firme začal formou voľných diskusných prednášok prezentovať svoju-autentickú teóriu k téme: „Komunikácia so zákazníkom ako s priateľom“, ktorá sa stretla s pozitívnym ohlasom u jeho obchodných partnerov. Dokonca s touto filozofiou spôsobu komunikácie oslovil aj jednu nadnárodnú konzultačno-poradenskú firmu pôsobiacu aj na Slovensku. Riaditeľ tejto spoločnosti prejavil záujem o spoluprácu s ním, ale tá žiaľ stroskotala na Dušanovej neznalosti anglického jazyka.
Medzičasom ma Janko s Dušanom zoznámil a musím uznať, že je to naozaj zaujímavý, charizmatický človek a rozhovory s ním ma vždy obohatia novým poznaním a pohľadom na svet.
Dušan sa aj napriek všetkým neúspechom nevzdáva a naďalej hľadá svoju ďalšiu cestu životom. Pomáhajú mu v tom manželka, syn i všetci jeho priatelia.
