“Je mi smutno“... „Ja už chcem zomrieť“...“ a podobné výroky počuť od ľudí, ktorí sa ocitli na okraji záujmu spoločnosti. Spoločnosti v ktorej s obľubou rozprávame o morálnych hodnotách, sociálnych istotách a ohľaduplnosti k ľuďom odkázaných na našu pomoc. Pre pocit čistého svedomia sme vybudovali domovy dôchodcov, kde naši rodičia majú možnosť dožiť svoj život bezstarostne a v pokoji. Ale je tomu skutočne tak? Je pravdou, že na jednej strane je o našich rodičov - dôchodcov dobre postarané. Majú slušné ubytovanie, teplú stravu i lekársku starostlivosť. Nemajú však domov a často ani lásku svojich najbližších. Vytrhli sme ich z prostredia v ktorom prežili svoj produktívny vek a presvedčili ich, že v domovoch dôchodcov im bude najlepšie. Podaktorí si zvykli a dokonca si pochvaľujú, ale väčšina z nich trpí samotou a opustenosťou. Celé dni trávia sledovaním bezduchých televíznych programov, apaticky pozerajú z okien, alebo sa bezcieľne prechádzajú po chodbách. Cítia sa nepotrební a neraz nosia v sebe pocit, že sú príťažou nielen svojim deťom, ale i spoločnosti.
Je pravdou, že mnohé rodiny nemajú možnosti, aby sa o svojich rodičov, často odkázaných na dvadsaťštyri hodinovú starostlivosť postarali a tak ich umiestnenie v domovoch je viac či menej jediné riešenie. Sú tam však aj takí, ktorých deti sa nevedeli dočkať dedičstva a tak presvedčili rodičov, aby predali svoj byt, či dom. Iní sa tam ocitli preto, že ich potomkovia nie sú ochotní starať sa o nich vo svojich domácnostiach i keď nato majú vytvorené podmienky, ale vždy nájdu dosť argumentov, aby presvedčili okolie a hlavne seba samých o správnosti svojho rozhodnutia. Naše zriedkavé, zdvorilostné návštevy rodičov v domovoch, prípadne ich privítanie vo svojich príbytkoch počas vianočných a veľkonočných sviatkov sú v skutočnosti len spytovaním vlastného svedomia.
Úcta k starým ľuďom a starobe ako takej sa až na ojedinelé výnimky z našej spoločnosti vytratila. Ich životné skúsenosti a názory nikoho nezaujímajú. Hodnotíme ich ako staromódne, nemoderné a nepotrebné. Nie je sa teda čo diviť, že naši seniori sa uzatvárajú do seba, strácajú sebavedomie, chuť do života a s nostalgiou spomínajú na časy keď bol svet iný-lepší.
V Egypte žijú ľudia v neporovnateľne skromnejších podmienkach ako my na Slovensku, napriek tomu sa vedia o rodičov postarať tak, aby staroba nebola pre nich utrpením. Zabezpečiť im pokojné a dôstojné prežitie zvyšku života je pre Egypťanov posvätné. Je to ich poslanie podobne ako výchova detí.
Honoré de Balzac vo svojom románe Otec Goriot napísal: „Človek musí zomierať, aby spoznal svoje deti“. Ja som toho názoru, že tak, ako sa my postaráme o svojich rodičov v starobe, tak sa o nás postarajú naše deti.
