hádka muža v dôchodkovom veku a ženy o niečo mladšej. Dôvodom, ako som po chvíli vyrozumel bol nedostatočný, alebo nevhodný pozdrav tohto pána, ktorý si k stolu prisadol v čase, keď tam už dotyčná pani sedela. Časť návštevníkov, vrátane majiteľky kaviarne, ktorá v ten deň mala službu sa priklonili na stranu muža nakoľko bol podľa ich názoru v práve. Spoločne sa pustili do ostrej kritiky ženy, ktorá proti presile stratila akúkoľvek šancu svoj postoj vysvetliť.
Do deštruktívnej debaty v napätej atmosfére neočakávane vstúpil postarší pán, ktorý len nechápavo krútil hlavou a familiárnym oslovením: „Milí občania“, pokračoval: „Trochu tolerancie a empatie voči pani Petríkovej by nám určite neuškodilo.“ Po vyslovení tejto vety a chvíľke šomrania sa situácia upokojila a život v kaviarni pokračoval v pokojnej atmosfére ďalej.
Stretávam pani Petríkovú bežne v uliciach mesta. Viem o nej len toľko, že je vydatá a je už aj mladou babičkou. Posledný rok, možno dva upútava moju pozornosť tým, že ju často vídam samu a so smutným výrazom v tvári. Pravdepodobne má nejaké problémy s ktorými si nevie poradiť. Konfliktná situácia v kaviarni, ktorej bola hlavnou aktérkou ma viedla k hlbšiemu zamysleniu sa nad formami spoločenskej komunikácie respektíve nekomunikácie. Prísediaci muž pani Petríkovej v kaviarni aj so svojimi fanúšikmi reagovali správne, v súlade s pravidlami a normami spoločenského systému. Všemocného systému, ktorý myslí na všetko, len nie na človeka, ako cítiacu bytosť. Ignoruje jeho dušu, pocity radosti, smútku, nešťastia, krivdy i zúfalstva. Systém, ktorý bezohľadne odsúdi a potrestá každého kto prekročí jeho hranice. Systém, ktorý rieši len dôsledok a nezaujíma ho príčina aj keby bola sebe ľudskejšia. Odsúdiť človeka za jeho skutky a správanie je to najjednoduchšie, veď systém stojí na našej strane a dokáže ospravedlniť všetky naše hriechy i tie proti ľudskosti.
Pomôcť človeku je ale tiež veľmi jednoduché. Stačí len chcieť a nehľadať pritom dôvody ani motív. Po väčšine postačí trochu empatie, trpezlivosti, pochopenia a láskavého prístupu.
Čo teda vedie ľudí k neprimeranému až agresívnemu spôsobu správania? Dospel som k názoru, že v mnohých prípadoch je to: „Volanie o pomoc“.
Janko Zádumčivý mi jedného dňa povedal, že sám sebe položil otázku: „Som dobrý človek?“ Pokúsme sa teda aj my na chvíľu zastaviť, zamyslieť sa a odpovedať si. Ale pozor! Nesmieme pri tom zabudnúť nato, že skutky, slová, ale aj myšlienky sú si navzájom rovnocenné.
