Tibor, tak sa náš hrdina príbehu volá, nebol ničím výnimočný. Jednoduchý, pracovitý človek so zmyslom pre rodinu a zodpovednosť. Žil spolu so svojou manželkou a deťmi ako väčšina z nás. Nebolo nič neprirodzené na tom, že vo voľnom čase si s kamarátmi občas zašiel na pivo. Robil tak celé roky a nikdy nemal potrebu vysedávať v „krčmách“ a popíjať do neskorých večerných hodín. Osud však do našich životov z času na čas prináša situácie, ktoré narušia našu rovnováhu a od tej už k nadmernému pitiu alkoholu nie je ďaleko. Ťažko zvládnuteľné životné udalosti neobišli ani Tibora. Duševný stav do ktorého sa dostal neustálym trápením ho nakoniec priviedol až k pokusu sebevraždy. A tak po mnohých zúfalých pokusoch o prinavrátenie stratenej rovnováhy sa jedného dňa ocitol na protialkoholickom liečení. Prvý pobyt v psychiatrickom ústave absolvoval s maximálnou dôverou k lekárom i spôsobu liečenia a stotožnil sa s ich názorom, že alkoholizmus je nevyliečiteľná choroba. Prijal i to, že dostatočnou sebadisciplínou sa môže stať abstinujúcim alkoholikom. Po druhom pobyte v ústave ale už o metódach klinického liečenia svojej závislosti začal pochybovať a po treťom a zároveň poslednom v jeho doterajšom živote pochopil, že tadiaľ cesta nevedie. Nahrádzanie alkoholu sedatívami a nekonečným „mantrovaním“ doporučenej frázy: „Dnes nevypijem ani kvapku alkoholu!“, mu pripadalo len ako alibizmus niektorých lekárov-špecialistov.
Tibor pochopil, že žiadny, ani ten najlepší lekár nevidí do „Duše“ pacienta a ani nebude za neho rozmýšľať. Uvedomil si tiež, že ak si chce do života prinavrátiť stratenú rovnováhu, musí sám hľadať príčinu vzniku svojho problému. Bola to pre neho dlhá a zložitá cesta. Objaviť dôvod „priateľského vzťahu“ k alkoholu sa mu síce podarilo, ale s jeho odstránením mal oveľa zložitejší problém. Situáciu mu komplikovali „spoločenské normy“ a predsudky, ale nakoniec sa mu predsa len podarilo pochopiť seba samého a stabilizovať svoj súkromný život.
Tibor dnes prirodzeným a relatívne zdravým štýlom života už viac ako sedem rokov vyvracia teóriu nevyliečiteľnosti alkoholizmu. Vzorne sa stará o svoju rodinu, zmysluplne trávi svoj voľný čas a občas, podobne, ako v minulosti zájde i na pivo. Z času na čas, ako sa ľudovo povie, si aj „spoločensky uhne“, ale alkoholikom v zmysle spoločnosťou akceptovanej normy rozhodne nie je.
Dnes je pre Tibora dôležité, že po ťažkej životnej skúške nielenže dokázal odstrániť príčinu svojho problému, ale pochopil, že kvalitu života si vytvárame sami vo svojej mysli. Zásadnou zmenou svojho postoja k životu sa stotožnil aj s myšlienkou múdreho človeka, ktorý pred mnohými rokmi povedal: „Základnou povinnosťou človeka je žiť a pomáhať ľuďom“. Napĺňať túto životnú filozofiu je veľmi jednoduché. Stačí len chcieť, nehľadať dôvody a neočakávať vďaku.
