Anton Heretik je súdny znalec z oblasti psychológie. Násiliu a násilníkom sa venuje profesionálne a hneď v úvode konštatuje, že agresivita nás oslovuje počas celého života a nie vždy iba negatívnou emóciou. Jeho kniha populárno-vedecky objasňuje, aké široké množstvo aspektov nás ovplyvňuje, aké tenké môžu byť hranice a núti nás uvedomiť si, že to všetko sa nás dotýka. I keď to nemusí byť bytostné.
„Deti výskajú od nadšenia, keď Tom ovalí Jerryho panvicou po hlave. Dospeláci slastne vzdychajú pri dobrom boxerskom údere či tvrdom bodyčeku. Starší ľudia pohoršene šomrú nad skazenosťou sveta, ale vášnivo čítajú krvou nasýtený bulvár či sledujú kriminoviny v televízii.“
Ako presne nás vystihol. A nie iba nás. Vo svojej knihe sa venuje rôznym typom vrážd. Začína brutálnym Ondrejom R., sériovým vrahom žien. Potom prejde na vraždy rodinné, z lásky, z núdze, pre chorobu, z nudy či náhleho popudu. Pretože vražda nie je vždy jednoznačná, naplánovaná či s jedným určitým motívom. Mnoho závisí práve od psychologického profilu páchateľa, jeho povahových vlastností, intelektu či skúseností z detstva.
Svoje miesto si nájdu aj niektoré diagnózy, ktoré v nás priam evokujú predstavu monštier či nevypočítateľných jedincov. A počas čítania prídeme na to, že jedinci trpiaci "hystériou" sú vrahmi častejšie ako schizofrenici. Tiež to, že hystéria sa premenovala, pretože výraz zovšednel a zmenilo sa jeho chápanie, rovnako ako niekoľko iných chronicky známych diagnóz. V krátkosti sa dozvieme aj niečo o obetiach a o tom, ako sa na ne díva viktimológia.
V kazuistikách nájdeme nielen intelektové a emocionálne danosti posudzovaných, ale aj ich prognózu. To je totiž zvyčajne najdôležitejšia časť posudku. Bude či nebude účinná náprava odsúdeného?
Jednotlivé prípady nie sú príliš rozvláčne a preto sa ich do knihy vmestilo široké spektrum. Matka, čo zavraždila svoje deti, vrahovia svojich rodičov ale aj obeť manipulovaná ešte aj za mrežami. Je neuveriteľné, koľko ľudských osudov sa každý deň odohráva medzi nami a ani ich nepostrehneme. Pravda, niektoré si pamätáme zo správ v televízii, ako napríklad prípad kanibala od Kysaku, alebo Mikuláša Č., ktorý je ako jeden z mála mafiánskych bossov vo väzení.
Do knižky sa vmestili činy policajtov, Rómov aj cudzincov. Možno preto, aby sme si uvedomili, že svoju úlohu má aj kultúrne a sociálne pozadie či pocit moci alebo naopak bezmoci. Škála motivácií a príčin je široká, rovnako ako množstvo teórií o agresivite, ktorej sa venovalo veľa vedcov. Tak ako je mnoho laikov pripravených v každej chvíli hodnotiť správanie svojho suseda, kolegu či kohokoľvek. Možno aj preto bolo také zaujímavé prečítať si pre zmenu pohľad odborníka, ktorý má iný uhol, slovník aj hodnotenie ľudskosti. Lebo nech to berieme z akejkoľvek strany a vrátime sa hoci aj do pradávnej minulosti, nevyhneme sa tomu, že aj vraždiť je ľudské.
„Najpraktickejšia je dobrá teória. ... Ja mám však najradšej teóriu, ktorú formuloval Erich Fromm v diele Anatómia ľudskej deštruktivity, kde rozlišuje benígnu (biofilnú, dobrú) a malígnu (nekrofilnú, zlú) agresivitu. Benígnu agresivitu máme spoločnú so zvieratami. Je to tá lorenzovská agresivita, ktorá nám umožní prežiť, ochrániť si teritórium, potomstvo, ale aj bojovať za hodnoty, ktoré pokladáme za bytostne dôležité, ako je sloboda, spravodlivosť. Naproti tomu malígna agresivita sa vyskytuje len u ľudí a primárne je poruchou charakteru. ... Fromm to presvedčivo ilustruje na životopisných štúdiách takých sociopatov, ako boli Stalin, Hitler a Himmler.“
Anton Heretik: ZLO; Ikar 2015
