Camilla Läckbergová: Kamenár

Detektívny román nesie výrazne ženský rukopis. Prejavuje sa to množstvom priestoru venovaným sociálnym vzťahom a drobným detailom. Autorka rozbieha hneď od počiatku dve časové línie, ktoré naznačujú možné riešenie prípadu v mieste, kde sa prelínajú. Kým jedna sa drží reálneho času, druhá skratkovito prebehne obdobie niekoľkých rokov z minulého storočia.
Príbeh mŕtveho dievčatka sa tak rozvetvuje nielen okolnosťami smrti, ale aj množstvom možných páchateľov. Vyšetrovanie prebieha postupne a k počiatočným postavám neustále pribúdajú nové. Všetci majú svoje tajomstvá, ktoré odhaľujú iba veľmi pozvoľna alebo vôbec. Naznačujú svoje obavy z odhalenia, neudávajú však ich spojitosť s prípadom. Aj to málo, čo by mohlo viesť k vyriešeniu, postráda napojenie na ostatné kúsky mozaiky.
Postavenie vyšetrovateľov na policajnej stanici je rozdelené dosť nešťastne. Najšikovnejší Patrik Hedström ani o kúsok neprekračuje štandardy dedinského vyšetrovateľa, ktorého najčastejšie prípady sa týkajú poškriabaných áut a krádeží kabeliek. Ostatní sú slabší, až po úplného babráka, ktorý je navyše namyslený a malicherný. Všetci robia školácke chyby a podliehajú vlastným slabostiam. To, čo im mohlo dať hlbší rozmer sa stráca v prílišnom vysvetľovaní.
Navyše mi prekážala skutočnosť, že väčšina osôb je vykreslená iba povrchne a so zjavným sklonom k spoločenským klišé. Stretneme sa s podriadenou manželkou pána úžasného (hlupáka) čo má vždy pravdu. Ona samozrejme neodporuje a vzhliada k jeho kvalitám. Ďalšia je malicherná protiva, čo robí susedom zo života peklo, a nenávisť ňou týranej obete siaha ďaleko za rozumné medze. Nedá sa prehliadnuť ani nešťastný chlap, ktorého chronická nevera má pôvod v detstve. V Kamenárovi som sa dozvedela aj o depresiách Patrikovej manželky, o jeho matke a uplakanej dcére, pubertálnom synovi šéfa oddelenia a mnohých nepodstatných detailoch. Nechýba ani násilník, týraná žena, úchylný chlap, upratovacia maniačka a mnoho ďalších ošúchaných škatuliek, do ktorých tak radi balíme ľudské typy.
Dej sa rozlieva do šírky ako more z ktorého vylovili nešťastnú Saru.
Výsledky práce policajtov sú však iba súhrnom náhodných informácií a zistení. Metóda pokusu a omylu len málo pripomína detektívku. Läckbergová písala skôr román pre ženy na pozadí zločinu, ktorý je iba vyvrcholením nešťastných životov a minulých omylov. Chýbala mi klasická kriminalistika, ktorú okrem iného charakterizuje mravenčia práca a podrobné zisťovanie okolností prípadu, minulosti obete a možných páchateľov. Avšak moje priateľky obľubujúce ženskú literatúru si pochutili.
Knihu preto môžem odporučiť obzvlášť čitateľom, ktorí majú radi komplikované zápletky s jednoduchým riešením, a chápu, že cesty k zločinom sú kľukaté a odpustenie patrí každému. Jednoducho, milovníkom nepravdepodobne melodramatických záverov.

Camilla Läckbergová: Kamenár, Slovart 2010