Celý príbeh sa vinie okolo architekta Charlesa Balandu. Medzinárodne úspešný, zabezpečený muž v stredných rokoch pri svojej práci často cestuje. Vzťah s krásnou a mondénnou manželkou Laurence sa vytratil niekde medzi projektami, stavbami a letiskami. Cíti prázdno, ktoré vypĺňa iba nevlastná dcéra Mathilde a sestra Claire. Napriek tomu, že navonok všetko funguje ako má, Charles postráda životnú iskru a únava už načala jeho kosti. Je nesústredený, nič ho neteší a radosť mu preteká medzi prstami takmer bez dotyku s kožou. Je rozčarovaný a stratený.
„I když to byla moje kůže, často se mi během těchto nocí ústupu zdálo, že si hladí vlastní jizvy, že tou velmi jemnou masáží uklidňuje sebe. Ale dneska už jsme jinde... Teď své problémy se spánkem svěřuje homeopatii a ani ve tmě už mi nedovolí nahlédnout, co se chvěje a kroutí pod jejím krásným pancířem..."
Beznádej Charlesovho rozpoloženia vygraduje list jeho najlepšieho priateľa z detstva. Alexis mu stroho oznámi, že jeho matka Anouk zomrela. V ten večer sa mu zosype celý svet a on sa vracia do detstva. Znovu s nimi trávi detské hry plné fantázie. Vracia sa na miesta, kam sa utiekal od vlastnej vzorne usporiadanej rodiny. Spomenie si aj na Pestúnku (Chůvička), postaršieho transvestitu vždy plného lásky a nápadov, v každej chvíli pripraveného pofúkať boliestku detskej duše i tela, ktorý Anouk pomáhal so starostlivosťou o syna. Opätovne prežíva traumy mladosti spojené s Alexisovými problémami s drogami a hodnotí svoje miesto v tejto zvláštnej rodinke. Prečo to všetko stratil? Kde je Anouk, jeho láska, odvaha, modla, padlý anjel. Ako zomrela a kde bol on? Charles sa potáca životom, zlomený vlastnou neschopnosťou vyrovnať sa so zlyhaniami.
Týždne utekajú, ale rozhrešenie neprichádza. Pád až takmer na dno ho prinúti ísť, postaviť sa zoči-voči Alexisovi aj samému sebe a hľadať odpovede na svoje otázky. Nájde omnoho viac ako očakával. Minulosť mu ponúkne budúcnosť. Ešte jednu šancu na nový začiatok a znovuzrodenie...
Anna Gavalda svojím často minimalistickým vyjadrovaním, tvoreným hoci aj jedným slovom, predstavuje širokú škálu pocitov. Jej hrdinovia žijú, trpia, milujú, pijú, strachujú sa i smejú. Tento štýl môže miestami vyžadovať viac sústredenia, ale neuberá z výpovede.
Pre mňa boli základnou témou románu silné ženy, matky, vychovávateľky. Nositeľky poslania pripraviť a dať svetu novú generáciu. Odvážnu, vždy pripravenú zviesť boj s priemernosťou a konvenciami. Odchovanú nie prísnosťou a disciplínou, ale láskou, hravosťou a oddanosťou. Ľudí slobodných a plných elánu aj do tých najodvážnejších plánov. Prichystaných vyhrať každý deň svoju zaslúženú dávku šťastia.
Pretože pri nich stoja ženy, ktoré napriek všetkému ešte dokážu milovať a rozdávať lásku, ktorú samy sebe nedoprajú a presvedčiť okolie, že ten svet, ktorý ich dennodenne láme, je nádherný a radostný. Obetavé, dávajúce, milujúce, ale srdcom osamelé.
Autorka nám ponúka svedectvo, že šťastie je aj v sebaobetovaní a že ho môžeme nájsť aj my. Jej hrdinky sú láskavé a zhovievavé k našim chybám a svoj príbeh nám rozprávajú bez výzvy k ľútosti. Naopak. Oni chcú, aby sme im závideli.
Podarilo sa im to. Milovala som ich ako Charles. Z celého srdca a bez podmienok. Ich zhovievavú láskavosť, s ktorou pristupovali ku všetkým bytostiam. Prosté kritiky i súdov. Iba s ľudským pochopením, bez súcitu a poľutovania.
„Vzpomínal si na poznámku Alexisovy ženy na jejich adresu..."ti malí mormoni...", ale vůbec s ní nesouhlasil. ... Bylo to úplně naopak...Všechno, co ještě pulzovalo, přicházelo k nim. Aby se dotklo jejich veselosti, jejich... aristokratičnosti... Jejich dvorů, jejich stolu, jejich luk, jejich matrací, bylo to neustálé defilé a každý den sem přivádel nové tváře. Poslední účtenka z kasy v samoobsluze měřila metr (to on se toho tenkrát ujal...a vypadá to, že se rozšoupl jako pravý Pařížan na prázdninách...) a pláž se málem potopila, když se jich tam sešel řádný počet... Co tyhle deti odlišovalo od ostatních?"
Charlesove dlhé hľadanie seba samého sa končí úspešne. Nájde cestu a spôsob, ako kráčať ďalej vyrovnanejší a štastnejší. Záleží už iba na ňom, ako príjme výzvu a ako si s ňou poradí. Pretože na ceste životom prechádzame mnoho križovatiek i jednosmeriek a cesty späť sú vzácnym darom. Pre každého.
Anna Gavalda: Člověk není nikdy úplne šťastný; Mladá fronta, 2009
