Rozprávanie Evy Slonimovej začalo rokom 1931, kedy sa Eva narodila ako druhé dieťa Eugena a Margaréty Weissovcov. Jej rozprávanie postupne prechádzalo predvojnovými rokmi, až do roku 1945, kedy sa rodina opäť zišla. V tej dobe mala štrnásť rokov a za sebou toľko, čo mnohí neprežijú za celý život. Napriek tomu vraví, že jej výpoveď nie je katarziou, iba odkazom budúcim generáciám. Fascinujúce je aj to, že Eva a jej rodina žijú svoje trpké chvíle u nás, v Bratislave, Záluží a na iných miestach, ktoré sú nám známe. Ulice majú stále rovnaké mená a naše nohy môžeme klásť na tie isté chodníky.
"V Evinom svedectve sa história a pamäť prelínajú v jedno. Je takmer nemožné nájsť niečo zmysluplné v tom, čo sa jej stalo. Holokaust ešte vždy predstavuje temný mrak, ktorý spôsobil spúšť v tradíciách, zlom v židovskej histórii a podľa Eviných slov to bolo aj " posledné zbohom určitému spôsobu života."
Eva Slonimová prerozprávala príbeh Evy Weissovej. Dievčatka, ktoré život vo vojnovej Európe donútil dospieť závratným tempom. Napriek tomu je kniha napísaná očami dieťaťa. Nie je v nej cítiť zatrpknutosť ani hodnotenie. Nekritizuje rozhodnutia svojich rodičov, ani neposudzuje ľudí, ktorí prispeli k mizérii jej rodiny. Je neuveriteľné, že si po tom všetkom dokázala zachovať čisté srdce.
O svojom detstve rozpráva tak, akoby ho rozprávala svojim vnúčatám. Keď som čítala, mala som pocit, akoby som znovu sedela pri svojej starkej, česala jej vlasy a počúvala príbehy z jej mladosti. Rodina Weissovcov bola úžasná spolupatričnosťou a vzájomnou láskou v každom okamihu. V tom, ako milovali a ctili svojich starých rodičov, pomáhali, i keď sami potrebovali pomoc a nesúdili, keď mohli a mali prečo.
Pán Krampl si všimol oteckovo zúfalstvo, bolesť, beznádej a smútok. "Ja vás Židov nechápem," poznamenal. "Ste strašní zbabelci. Mne dnes ráno zubár zaplomboval dva zuby, a hoci to bolelo, držal som sa ako vojak."
Táto kniha vypovedá aj o holokauste, ale nezužuje sa na výpočet strašných udalostí. Tie sa dejú len akoby mimochodom a popri nich plynie obyčajný život obyčajných ľudí a predstavuje nám židovstvo, ktoré dnes na Slovensku už asi neexistuje. Na sviatky slávené v kruhu rodiny, rituály, ktoré deťom prinášajú radosti, pripomienku tradičných jedál či spôsobu vzdelávania.
Veľmi sa mi páčil tento pohľad a priam vidím rozostrené zrenice Evy, ako jej detstvo plynulo pred očami, keď o ňom dokázala s takou láskou hovoriť.
Úplne vedome sa vyhýbam tomu, aby som sprostredkovala zážitky rodiny Weissovcov. Nechcem Vás pripraviť o možnosť zdieľať ich život spolu s nimi a nakuknúť do ich sveta, čo je dnes už takmer nemožné. V predhovore je napísané, že toto bola motivácia autorky a podarilo sa jej to veľmi pútavo a príjemne.
„Chce ukázať vnúčatám, aký bol život židovskej komunity pred holokaustom, povzniesť myšlienku židovskej kontinuity, poučiť ľudí a varovať svet pred potenciálom ľudstva konať zlo.“
Podarilo sa jej to len vďaka tomu, že prežila. Aj preto by sa mohlo zdať, že ako rodina dopadli celkom dobre. Rodičia prežili a podarilo sa im zachrániť takmer všetky svoje deti. Zo siedmych chýbala iba Juditka. V každom z nich ale zostal kus zikaron. Pamäti, histórie a tragédie, ktorá počas vojny postihla nás všetkých. Lebo v každom človeku, ktorý prežil, žije spomienka na tých čo odišli, zomreli, prišli o všetko alebo naopak k niečomu. Nezáleží na tom, či bol v tej dobe niekto žid, Slovák, vojak, sedliak, člen Hlinkovej gardy, arizátor - vyjsť nedotknutý nebolo možné – aspoň ja to tak vnímam s mojou zdedenou pamäťou, dejepisom a knihami. A chcem veriť, že to poznačenie vydrží v nás ešte veľmi dlhú dobu. Aby sa história už nikdy neopakovala.
