“Nabrúsené čepele nasekali zo zvyškov papierových listov tenké rezančeky.Štyri obrovské miešačky dokončili prácu a všetko premenili na hustú kašu. Po knihách, ktoré ešte pred chvíľou ležali na dlážke hangára, nezostalo ani stopy. Zostala iba sivá gebuzina, ktorú Vec vyhadzovala za seba zadnou časťou v podobe dymiacich lajen, padajúcich s hrozným odporným čľapotom do kadí. Táto nechutná papierová masa raz poslúži na výrobu ďalších kníh, ktorých osud sa opäť naplní tu, v čeľustiach Zestora 500. Vec bola absurdita, ktorá požierala vlastné hovná.”
Potešenie mu prináša možnosť každý deň pri čistení stroja uchmatnúť pár nezničených stránok. Je to malé víťazstvo nielen nad mašinou, ale aj nad šéfom a všadeprítomnými kamerami. Slová ukryté na hrudi pod oblečením ho hrejú. Rovnako ako ranný rituál vo vlaku o 6:27. To je ten čas, kedy ich Ardlo prečíta svojím spolucestujúcim, a tým oslobodí slová, ktoré prežili. Niektorí cestujúci sú ľahostajní, ale iní sa na ranné čítanie tešia. Možno dokonca iba kvôli tomu absolvujú túto trasu. Ako starenky, ktoré Ardla prehovoria, aby chodil v sobotu čítať na hodinku do Glycínie. S nimi do Ardlovho života vstupuje dobrá energia.
“Ale, pán Grinder, vy nám lichotíte”, zachádzala sa od šťastia Josette Delacôtová. Vitajte v klube przniteľov priezvisk, pomyslel si Ardlo. … A potom Yvon Grimbert alias Vernon Pinder bez napísaného textu a bez akéhokoľvek ťaháka, len podľa svojej neskutočnej pamäti, naozaj ohúril už aj tak ohúrené osadenstvo prvým príbojom veršov.”
V sobotu chodí k bývalému kolegovi Giuseppemu, ktorého Zestor pripravil o nohy, a obeduje s vrátnikom recitujúcim verše. Rouget de Lisle si ho večer vypočuje a takto plynie deň za dňom. Inak je vlastne všetko v poriadku.
“ Nie, nie je všetko v celkom v poriadku, tislo sa Ardlovi na jazyk. Stále čakám, že sa mi vráti otec, čo zomrel pred dvadsiatimi ôsmimi rokmi, matka si myslí, že pracujem vo vydavateľstve. Večer čo večer rozprávam o prežitom dni rybke, z práce mi je na zvracanie až tak, že mi idú vyletieť vnútornosti, a vrcholom všetkého je, že sa momentálne zamotávam do osídiel dievčaťa, ktoré som jakživ nevidel. Celkovo teda žiadne problémy, až na to, že som po všetkých stránkach trocha “pod spodnou hranicou krivky”, ak viete, čo tým myslím. Namiesto toho však Ardlo lakonicky odvetil: “Ujde to.”
Ale jedného dňa sa všetko zmení. Ardlo nájde USB kľúč plný slov, ktoré okrem toho, že potrebujú oslobodiť, dokážu zaplniť jeho dušu novou nádejou, fantáziou a budúcnosťou. A tak sa popri práci a čítaní v domove dôchodcov pustí do hľadania tajomnej pisateľky z verejných toaliet.
Príbeh čitateľa z vlaku o 6:27 je nádherným rozprávaním o anonymite veľkých miest a ľuďoch, ktorí netúžia po sláve, pozornosti a kariére. Ticho žijú svoje životy a snívajú o šťastí, láske a spolupatričnosti. Ardlo je taký ako väčšina z nás, a predsa je odvážny, pretože sa nezastaví pred ostýchavosťou a dokáže sa postaviť za dobrú vec. Už to každoranné čítanie je hrdinské – len si to predstavte vo vašom autobuse či vlaku. Je to frajer a preto si zaslúži šťastie. Urobil to, k čomu sa mnohí z nás nikdy neodhodlajú – prekonal plachosť a hľadal po čom túžil. Nebál sa za tým načiahnuť a vziať si to.
Neviem tento príbeh k ničomu prirovnať a už vôbec nie k Storočnému starčekovi, ako to údajne urobili zahraničné mediá. Starček bol fantasta vo svete skvelých náhod, ale Ardlo je tvorca svojho života. Navyše nechce byť vtipný ani zábavný, i keď celkovo sa môže osadenstvo knihy zdať mierne absurdné. Nie je to tak. Veď čo je čudné a smiešne na láske k poézii alebo túžbe znovu sa prebehnúť, i keď sa to nedá? Je to také prirodzené ako dýchať. Navyše sa jemná melanchólia v závere rozvinula do úžasnej pohody a naplnila moje srdce spokojnosťou a šťastím.
Čítala som viaceré recenzie a niektoré z nich naznačovali, že nie každý vníma príbeh rovnako. Ako sa míňali slová románu, každý z čitateľov videl vlastný svet Ardla Bureta. Ten môj mal úžasné čaro a preto sa teším, že chlapík z Orange si našiel čas na napísanie príbehu o nás, ľuďoch žijúcich svoje obyčajné životy popri svojej obyčajnej práci a snívajúcich o obyčajnom šťastí.
Podľa môjho názoru si zaslúžil všetky ocenenia aj kladné recenzie a verím, že mu písanie pôjde rovnako dobre aj naďalej.
