Správa o umierajúcich, ktorí si splnili sen o výlete do džungle a vyzdraveli, zláka biológov. Chytia sa príležitosti priniesť svetu objav tisícročia. Predstava pevného zdravia a dlhovekosti predsa sprevádza ľudstvo od počiatku vekov. Výskum ich dovedie na neznáme miesta v bolívijskom pralese.
Výpravu a financovanie preberie Výskumný ústav infekčných ochorení armády Spojených štátov amerických. Ani ten však nedokáže zabezpečiť jej bezpečnosť ohrozenú vraždiacimi živočíchmi. Tragická smrť takmer všetkých účastníkov sa tak stane prvou fázou vojenského projektu NOE. Jeho víziu vyprofiluje preživší biológ Jonas Lear. Snaží sa okrem medikamentu vyvinúť aj živú zbraň.
Nové mutácie vírusu z nakazených výskumníkov naočkujú prísne vybraným dvanástim väzňom odsúdeným na smrť a pozorujú ich premenu na nové bytosti.
Posledná mutácia je určená šesťročnej Amy. Po smrti starého otca vyrastala s matkou, ktorá ju nedokázala uživiť. Milovala svoju dcéru, ale láska je málo. V situácii, ktorú nedokázala vyriešiť, odložila malú Amy do rúk rádovej sestry Lacey, ďalšej osudom dobitej ženy.
Tam sa však rad neborákov nekončí. Agent FBI Wolgast, poverený transportom Amy do laboratórií v Colorade, v nej nájde náhradu za mŕtvu dcérku. Dievčatko sa tak stáva chýbajúcim kúskom lásky v životoch ľudí, s ktorými sa stretáva na ceste za budúcnosťou, ktorú má obetovať pokroku a mieru. Experimentátori však nevedia, že mená odsúdených prežijú nielen ich, ale aj takmer všetkých ľudí na zemi a ich osudy budú v mozgoch nasledovníkov rezonovať aj o sto rokov. Tak, ako sa v Amy prelínajú vedomia tých, čo ostali ľuďmi. V nádeji na lepšiu budúcnosť.
Ak ich nejaká vôbec čaká. Pretože po sto rokoch patrí svet zmutovaným výrom a ľudia čakajú zo dňa na deň v kolóniách plných strachu na spasenie. Život v uzavretých komunitách má však stále ľudský rozmer a osobnostné rysy ostávajú. Vitajte na svete v roku 92 po V.
Justin Cronin spracováva v románe ľudskú fascináciu vampirizmom a využíva zažité mýty. Počnúc zámenou s netopiermi, dlhovekosťou a bažením po krvi. Postavy strácajú svoju ľudskú podstatu a sú citlivé na slnko. Dokonca aj cesnak a zrkadlá získali svoje miesto.
Nečakajte však, že sa stretnete so známymi poznatkami bezo zmien. Cronin do diela vnáša kus seba samého. Jeho prínosom je aj podrobne vytvorené sociálne zázemie príbehu. Epickým rozmachom si pripravuje na rozpracovanie ďalšie línie a postavy. Nabáda k hlbšiemu poznávaniu jednotlivcov tak, aby si čitateľ tvoril emocionálne väzby a zvyšoval tým svoj čitateľský zážitok.
Vo svete budúcnosti stratil pokrok a technológie svoju dnešnú úlohu a túžba prežiť nás vracia do spoločenstiev a k rodinám. Autor chce, aby sme pochopili postoje a pohnútky hrdinov, spoznali ich minulosť aj zázemie. Buduje v nás pocit, že ľudia nie sú zlí. Vtedy, ani dnes. Presviedča nás, že túžba po živote v lepšom svete je dlhá cesta a mnohé uličky sú slepé, alebo nás vedú na zlé miesta.
Strhujúci príbeh o nevydarenom armádnom experimente ma vtiahol do deja a rýchlym tempom ma viedol množstvom udalostí. Prežila som prvé minúty po tragédii, ktorá zmenila svet a držala som palce Wolgastovi a Amy. Obľúbila som si sympatických obyvateľov kolónie, prežívala s nimi ich lásky i obavy. To preto, aby som pochopila, že na svete stále ostane niečo, prečo sa oplatí žiť. A že zodpovednosť za budúce pokolenia spočíva na našich pleciach. Hnať sa za vidinami bez dôsledného zvažovania následkov môže byť katastrofa. I keď sa príroda napokon vyrovná s vrakmi, prázdnymi mestami, aj s dôsledkami živelných pohrôm. Lebo Zemi nezáleží, kto na nej žije, ale ľudstvo bez pamäte môže prísť o svoj trvalý pobyt aj v priebehu pár minút. Pretože - napriek všetkému - sme stále rovnako krehkí. A román Priechod nám to desivo pripomína.
„Mlčky ju vzal na ruky ako malé dieťa a Lacey preletelo hlavou, že je to možno sám Boh a prišiel ju odniesť do svojho domu na nebesiach. Oči mal zakryté tieňom, na hlave koliesko nádherných tmavých vlasov a nemenej krásnu hustú bradu. Niesol ju cez dymiace rozvaliny a ona zbadala, že plače. Božie slzy, pomyslela si a zatúžila sa ich dotknúť. Nikdy by si nepomyslela, že by Boh mohol plakať, ale to bol, pravdaže, veľký omyl. Boh predsa musel plakať stále. Plakať a plakať až do konca večnosti."
