Po pár úvodných piesňach so zoskupením hudobníkov zvučných mien, niekoľkých fajn bonmotoch, z ktorých jeden skončil náznakom striptízu, na pódium prišla Capella Istropolitana. Takmer štyridsať hudobníkov vedených dirigentom Adriánom Kokošom mi vyrazilo dych.
V šiestej triede sme boli na výchovnom koncerte a Dvořákova Humoreska prebudila moju lásku k husliam. Dovtedy sa mi zdalo, že jediný úžasný nástroj je klavír. Neskôr sa pridala flauta, na ktorú som sa pokúšala hrať. Jej kúpa sa mojim rodičom zdala primeraná môjmu záujmu a vytrvalosti. Dodnes ju mám doma a občas si vylúdim kohútika jarabého.
Ale v piatok ma načisto dostali trúbky a dychové nástroje. Bolo neuveriteľne skvelé sedieť, pospevovať si známe texty a pozorovať slávnostne odetých hudobníkov ako si užívajú hru. Nikdy som nevidela hrať na tympány s takou gráciou. Sledovala som jednotlivé nástroje, ich nástupy a spôsob ako ovplyvňovali priebeh známych melódii a menili ich. Orchester strhol divákov a tí si užívali príležitosť zaspievať si s hobojom, husľami, violou či pozaunom. Standing ovation sa opakovalo niekoľkokrát a hala strhnutá nadšením sa otriasala potleskom, výskaním a dupotom.
Všetci spolu spievali Jude, potom zvlášť muži a ženy a nikto sa neostýchal. Už dávno sme zabudli na rozpaky a tešili sa sami sebe a hlavne účinkujúcim.
Počas Atlantídy zneli halou aj sykavky divákov a dojatie sa koncentrovalo pod stropom. Poslednú pridanú pieseň už sa celá hala postojačky hmýrila v rytme piesne.
Možno znalci vážnej hudby môj zážitok nepovažujú za hodný toľkých slov, ale pre mňa bolo úžasné to spojenie klasiky, tradície a modernosti. Odchádzala som spokojná a rytmické tóny rohov, pozaunov a trúbiek ešte do neskorej noci rozochvievali moje vnútro.
Dokonca mi ani až tak nevadila partia pred nami, ktorej chlapi každú chvíľku odbiehali po pivo a k domácej pohode im chýbali už iba papuče. Pripomenuli mi príbeh o deduškovi, ktorý si k nedeľným koncertom v televízii obliekal oblek z úcty k hudobníkom a ku kultúre. Zdalo sa mu, že to k tomu patrí. V tomto vystúpení sa zlialo spoločenské oblečenie orchestra a obleku Mira Žbirku s neformálnymi tričkami hudobnej skupiny a divákov. Uvoľnenej atmosfére a dobrej nálade to však prospelo a verím, že orchestru odetému vo frakoch to vynahradili ovácie divákov na úrovni, ktorá sa do koncertných sál naplnených klasikou vlastne ani nehodí.
Keď sme vyšli z haly, bola nádherná mesačná noc, hviezdy nad hlavou, dotkla sa ma zázračná moc, život bol len hrou.
Za to ďakujem Mirke, ktorá spievala vedľa mňa a všetkým ostatným dievčatám za spoločnosť a vrcholnú udalosť mojej súkromnej sezóny. Verím, že sila a túžba letieť aj bez výhry nad zemskou príťažou ma ešte pár dní neopustí a že Zem aj mňa ľúbi tajnou láskou.
