Hneď ma nadchla skutočnosť, že zborník je pripravený aj pre čítačku Kindle. Jednu mám doma a čítanie sa tak pre mňa stalo komfortnejším. Úprava je skvelá. Potešila ma možnosť listovať si medzi kapitolami. Pár klikmi sa tak dostanem kam potrebujem a môžem sa v zbierke hrabať do sýtosti. A aj sa hrabem.
Ako prvé ma zaujímalo hodnotenie porotcov. Súťažné poviedky CeFa som čítala už na webe .sme a poznala som víťaza. Je však zaujímavé dívať sa bodovanie. Vždy sa snažím vyčítať z neho preferencie a vkus, porovnať ho s mojím. Aj preto mám rada zborník. Je tam omnoho viac ako len päť poviedok z internetu.
Tu sú krátke postrehy o tých ostatných.
Terézia Píšiová a Príbehy podfarbené vínom som prečítala dvakrát. Neboli zlé ani na prvé, ani na druhé prečítanie. Za zmienku snáď stojí iba to, že som od stredy do štvrtku zabudla o čom poviedka bola. Možno to bolo iba mojím rozpoložením...
Miloš Ferko vnáša do svojich poviedok osobné emócie. Jeho texty sú lyrické a dej sa tak stáva akoby menej dôležitejšou súčasťou rozprávania. Čítala som ju preto najprv po častiach a potom spolu. "Neúnavný tvorca dlhých súvetí s krkolomným slovosledom, prebojúvateľ práv autorov na sebavyjadrenie nezrozumiteľnosťou" nám totiž vraví, že "čítanie proti srsti je boj, ktorý stojí za to. Aj keď prehráte." Dnes ešte neviem, či som vyhrala, alebo prehrala, ale som dobitá a spamätávam sa. Nedajte sa odstrašiť a bojujte. Niet nad osobnú skúsenosť.
Viktoria Laurent-Skrabalova žije vo Francúzsku a jej Syndróm BEE nesie v sebe ekologické posolstvo. Mám rada príbehy o tom, čo príde, ak sa neprestaneme k prírode správať macošsky. Nie je pre mňa až také dôležité, ktorá vízia sa naplní - možno to nakoniec bude celkom niečo iné. Ale raz nás to zlomí. Poviedka získala cenu Bibliotéky.
Zuzana Droppová sa vrhla na tému, ktorá ma mimoriadne zaujala. Jej Telo je presne o tom, čo sľubuje názov, a keďže kúsok od môjho bytu nedávno otvorili nové fitko, dala som si záväzok prekonať sa a začať cvičiť. Niekedy neviem, či ma to stojí viac fyzickej alebo psychickej sily, ale nemám na výber ako obézni ľudia v Zuzaninom imaginárnom svete. Každopádne sa mi páčila myšlienka aj spracovanie. A zvíťazila aj u ľudí, ktorí rozhodovali o cene Intel-u.
„Nechutné, drsné, plytké ... jasný víťaz!" zhodnotila poviedku Prasa od Ivana Kučeru Andrea Harmanová a jej vydavateľstvo Artis Omnis mu udelilo cenu Béla. Poviedka koncipovaná ako článok o udalostiach v obci, kde súhrn neblahých udalostí vedie k tragédii - bez okľúk, priamou cestou - cez les. Mám rada Ivana Kučeru - na nete známeho ako Tron. Zaujal ma už kedysi dávno opisom svojich zážitkov s prácou v obchodnom reťazci. Aj keď ma nemrazilo od začiatku po koniec, páčila sa mi plynulosť príbehu.
K súťažným poviedkam sa vrátim ešte vo forme osobnej preferencie. Páči sa mi štýl Michala Spádu. Dýcha z neho romantično. Nie ostré a ružové. Skôr vo farbe a vôni čajových ruží, ktoré si žiada pomalé čítanie a vnímanie, lebo akýkoľvek chvat by odvial okvetné lístky. Ostali by potom už len tŕne a napätie, ktoré poviedka nepostráda - i keď celkový dojem je skôr snový. Ak budete čítať Sedem dcér poštára z Mittwaldenu, spomaľte a nikam sa neponáhľajte. Lebo nie všetko sa dá dobehnúť.
V každom prípade môžem výber Ivana Pullmana iba odporučiť. Aj preto, aby ste si mohli určiť vlastné poradie a zhodnotiť dnešnú amatérsku tvorbu. Za seba môžem povedať, že to nie je márne. Víťazi aj účastníci predošlých ročníkov, ako napríklad Juraj Červenák, Saša Pavelková či Jozef Karika, to dokazujú svojou ďalšou tvorbou.
Mimochodom, bolo úžasné pozerať sa na radosť Ivana Čipkára. Možno práve preto, že je nováčik a svoje nadšenie z výhry neskrýval. Verím, že víťazstvo ho inšpiruje k ďalšej tvorbe.
