Včera som po povinnostiach čakala na stretnutie pred kinom. Dívala som sa na program. Zaujal ma film a náhle som sa rozhodla ísť sa naň pozrieť. Napokon, som už veľká, tak môžem ísť do kina kedy chcem. Domov som prišla neskoro, vypočula som si výčitky a...
...vtedy mi to došlo. Veľká som už bola. Dávno. V časoch, keď platilo jediné obmedzenie: o ôsmej budeš doma. Alebo ešte predtým, keď som musela byť o ôsmej v posteli. Neprispôsobovala som sa ničím želaniam a bola som taká, ako som to cítila. Keď som sa urazila, tak som do papierového kufra pobalila pančušky od babky, temperky od tety a jednu knihu z Vianoc, a šla som sa vytrucovať pred dom. Keď ma naštval v škole spolužiak, tak som do neho hodila mydlo, alebo mu kopla do stoličky. Keď ma tešilo slnko, tak som tancovala na ulici a v snehu som sa mohla váľať, koľko mi srdce ráčilo. Sadla som si do trávy a plakala som, keď som mala chuť.
Na strednej som si našla frajera. Či skôr našiel si ma frajer, a bolo to. Von som chodila, keď pre mňa prišiel. Keď som vybehla inokedy a on ma nenašiel doma, bolo zle. Ale mama vravela: "Čo sa rozčuľuješ, veď to je v poriadku. Má ťa rád. Nemá mu na tebe záležať?"
Uverila som tomu. Po dvadsiatich rokoch manželstva má človek viac skúseností ako po sedemnástich rokoch života. Celok však bola omnoho zložitejšia mozaika než tri naivné vety o láske a pozornosti.
Potom prišli deti, školské priateľstvá sa rozbehli na výšky a za svojím životom. Stretávala som sa s kamarátmi môjho muža, varila som čo mu chutilo, obliekala si čo sa mu páčilo, pozerala jeho filmy, počúvala jeho hudbu a bývala u jeho rodičov. Po šiestich komplikovaných rokoch som zistila, že keď sa neodsťahujem, tak niečo vo mne zomrie. Odišla som po desiatich, a ďalších sedem rokov som sa presviedčala, že byť sama sebou je skvelé, ale zároveň nikoho nezaujmem. Kamošky vraveli: "Muži sa boja sebavedomých žien. Treba fňukať."
Dlho mi nechýbal nikto. Mužský element zastupovali moji dvaja úžasní synovia. Starší, uvážlivý, milujúci pomocník a mladší, duša umelecká, zasnívaný maznáčik. Každý deň som ich večer s láskou prikrývala a ráno budila vetou "von z domčekov slimáčiky." Na čas som celkom zabudla, že budú doma tráviť čoraz menej času, a nosné časti ich životov sa mi budú vzďaľovať. Opäť sa vrátila doba, keď som si spomenula na sudcove slová, ktorými reagoval pri rozvode na moju zamietavú odpoveď o potenciálnom novom partnerskom vzťahu: "Príroda to vyrieši."
A tiež na maminu. Nie tú časť, kde vraví: "Vieš, také silné ženy ako ty nemôžu s nikým žiť," ale tú "musíš sa prispôsobiť, vzťahy sú o tolerancii, všeličo musíš prehltnúť. Veď už nesnívaj..."
Začala som sa stretávať s kolegom z práce. Stretávame sa už tri a pol roka. Tak ako za slobodna. Každý sám býva aj hospodári. Nikto sa nechce viazať a spolu sme u mňa. Domov sú deti, vôňa jedla, ktoré má rád, živá debata a doťahovanie sa. A mama, čo čaká, kým sa chlapci vrátia. Nikdy by som to nevymenila za ticho staromládeneckého bytu. Takže by som si mohla povedať, že je všetko ako má byť. Ale aj napriek tomu som dnes tam, kde už som raz bola. Zase si vravím "Keď budem veľká..." a najväčšiu radosť mám, keď sa môžem zasnívať.
Spomenula som si na film Nevesta na úteku a premýšľam. Naozaj neviem aké mi chutia vajíčka? Tak veľmi sa bojím, že budem sama? Stále platí "nemaš chlopa, nemaš pravdy"? Týka sa zrovnoprávenenie pohlaví iba žien, alebo robím všetko sama lebo som taká ja? Mám v hlave asi sto otázok, a ešte nejaký čas mi potrvá dopátrať sa odpovedí, aby som mohla určiť, čo naozaj chcem, keď budem veľká.
A možno keď to zistím, budem už chcieť niečo iné. Veď aj o tom je život.
Svet sa mení, a my v ňom.
A možno si splníme s kamarátkou sen o chalupe na Orave, zeleninovej záhradke, sliepkach, krave a hádkach dvoch starých zatrpknutých žien pri koláčoch a bylinkovom čaji.
Foto perex © Stock Exchange, Sille Opstrup
