Polámané ruky a zbytočná nemocnica

Napokon som sa nechala do nemocnice odviezť. Bolo to praktickejšie ako riešiť parkovanie. Naša nemocnica s poliklinikou síce nie je najväčšia, ba dokonca nie je podľa VšZP dôležitá, ale miest na parkovanie nikdy nie je dosť a vo vnútri hľadá pomoc lekárov veľa ľudí. Možno preto bola ďalšia otázka po priraďovacej /to je váš syn?/ tá o zdravotnej poisťovni. VšZP zazmluvnila príliš málo výkonov a tie sa dávno minuli. Máme Apollo.
RZP-čkari nás doprevadili na chirurgiu, odovzdali dieťa, vzali si späť nafukovaciu dlahu z pravej ruky a odplavili sa späť do bezpečia svojej sanitky a stanovišťa mimo nemocnice. Ešte sme stihli poďakovať a vymeniť si pár úsmevov. Za pomoc patrí aspoň úsmev i keď má pacient slzy na krajíčku.
Synátko stručne zreferovalo chirurgovi, že napriek tomu, že jedna ruka vyzerá lepšie, ho bolia obe rovnako a tak si vyslúžil dvojitú dávku žiarenia. Vyšľapali sme pár schodov – na dvakrát. Točila sa mu hlava, bledý bol ako „hruškové hovno“ /ako tatko vravieva/ a ja som nevedela kde ho chytiť. Je o pol hlavy vyšší a bezvládne ruky mu viseli pozdĺž tela.
Zložil sa presne oproti okienku, hlavu na kolená som mu vnútila ja a röntgenologička sa rýchlo ponáhľala s vybavením. Po „fotení“ sme mali za pár minút ležania na stoličkách aj obrázky.
Potom to už šlo rýchlo. Každá ruka dostala vlastnú diagnózu a tiež svoju dlahu. Na týždeň. Potom ich nahradia sadry. V nich si zlomené zápästia odpočinú pár týždňov. O hodinku už malý maród ležal v posteli a driemkal. Veru, aj som si chvíľu závidela, že sme to tak dobre a rýchlo vybavili.
Ibaže čoskoro bude celý tento scenár minulosťou. Nemocnica v Šali funguje momentálne zo zdrojov neziskovky Forlife, ktorá prevádzkuje aj komárňanskú nemocnicu. Tí sa zaviazali, že dotovať môžu nemocnicu len do konca polroku 2008. Potom sa stane to, čo rozhodne VšZP, ktorej sa naša nemocnica zdá zbytočná.
Nerieši stav ako bol tento. Nezaujíma ich, ako budem utekať do zariadenia v Nových Zámkoch či do Nitry, ani to, či nebude moje dieťa v strese. Netrápia ich babičky, ktoré sa na dedine pošmyknú na dvore a ich deti majú v meste v práci. Oni vidia iba svoje čísla. Nie komplexné – pretože Forlife n.o. nie je stratová, ani zanedbaná, ani poloprázdna. Zaujíma ich iba...vlastne, neviem čo ich zaujíma. Nikde som sa to nedozvedela čo si myslia, ani či sa aspoň ešte raz zamyslia. Neviem vôbec nič. Ostáva mi iba dúfať, že sa už nikomu nič nestane a zomrieme šťastní a zdraví na starobu. Zatiaľ.
Kým opravujem chyby a preklepy článku, z televízie sa dozvedám o rovnakej situácii sanatória AT, názor pacientov, lekárov aj ministra Valentoviča. Ale dôvody ani postoje VšZP nie.
Dozvieme sa ho niekedy, alebo len počkáme, kým si národ holubičí zvykne na cestovanie, dlhšie čakanie a vyššie náklady?