Nezvyknem ich reklamovať. Poznámsi dieťa a tak som začala kupovať lacnejšie topánky,pretože rozdiel medzi 600,- a 1.200,- korún je iba cena. Vydržia rovnakodlho...respektíve nevydržia.
Prišla zima a vlhko – bolo načimnové zimné obutie. Nie je až taký malý,tak som ho poslala, nech si nejaké vyhliadne. Našiel – zadve tisícky.
Takže sme sa v sobotu vybrali hľadaťtopánky na silu. Po piatej prehliadke všetkých obúvv nákupnom centre som už strácala nervy. Na jazyk sami začali drať škaredé slová.
Mladému mužovi som oznámilapri vstupe do Humanicu, že dávame posledné kolo apotom bude chodiť bosý.
Našli sme topánky za 700stovák. Neveľmi nadšený sa rozhodol, že súlepšie ako omrzliny.
Po dvoch týždnoch prišiel víťazoslávnedomov, že sa mu na jednej topánke rozišiel zips. Mali smekúpiť tie, čo si vybral. Spokojne vkĺzol do tenisiek avyhlásil, že to je „v pohode“.
Boli práve Vianoce a tak chvíľutrvalo, kým sme sa znovu dostali do Humanicu. Približne pomesiaci od nákupu som ich tam vyreklamovala. Predsa – bol tozips. Sľúbili opraviť. Majú na to 30 dní. Dovtedymusíme vydržať. Tak sme držali.
Po mesiaci som zavolala, že cez víkendsa po ne stavíme. Pani bola veľmi milá a povedala mi,že ak už mesiac padol, poslali nám topánky domovpoštou.
Kým sme prišli domov, balíčekuž na nás čakal. Likvidátor sa pustil dorozbaľovania.
„Mami, to nie sú mojetopánky.“ hlásil hneď ako zhodil prvý papier.
„Veď do nejakej krabice to muselidať, nie?“ oponovala som.
Zložil vrchnák.
„Veď som vravel,“ skonštatovalsucho a vytiahol hnedú špicatú kozačku, ktorávyzerala ako z kovbojky.
Poviem vám, aj sme sanarehotali...ako na špagety westerne. Plieskali sme sa po stehnácha ledva popadali dych.
Teraz, keď chce odvrávať,poviem iba: „Uvidíš, že ťa donútim tie topánkynosiť.“ a z likvidátora je hneď anjel.
Ako sa budem vyhrážať posobote, keď topánky vrátim ešte neviem, ale ktovie...snáď budem mať iný tromf.
