Naložili sme ho na autobus do Viedne a vybrali sa do nákupného centra kúpiť pár vecí, čo inde nemajú. Bolo ešte priskoro. Zaparkovali sme pred centrom, vegetili sme a pozorovali upratovačov.
Do otvorenia chýbala ešte hodina a miest na parkovanie ubúdalo. Pootvárali kaviarničky, ktoré sa začali zapĺňali ľuďmi. Niektorí posedávali na lavičkách medzi obchodíkmi a všetci budili deň.
Obehali sme čo bolo treba, nakúpili potraviny a tešili sme sa domov.
Pri odchode sme stretli aj staručkú babičku, ktorú viedol asi 50-ročný pán, asi syn. Možno jej chcel ukázať, ako dnes ľudia žijú.
Keď bola babička ešte mladá, tak v takéto dopoludnie maminy varili nedeľné obedy. Drobci sa im motali pod nohami a čo väčšie lietalo po vonku. Deti hrali hry, alebo pásli husy, alebo oboje dohromady. Vyrezávali píšťalky z bazy, preskakovali kaluže po nočnom daždi a naobed prišli domov len na skok, aby mohli zase s plným bruchom vybehnúť za dobrodružstvami. Večer si rozprávali zážitky, rozprávky a páralo sa perie. Keď ste chceli niekam ísť, stačilo mať dobré topánky a šikovné ruky.
Minule mi ktosi vysvetľoval, že pri pár ľuďoch je všetko jednoduché a každý o všetkom vie, ale pre mnohých je dôležité udržať poriadok a to je možné jedine ak dodržiavame systém. Všetko musí mať svoj poriadok, papier, postup a zdokladovanie. Riadenie procesov. ISO. Nezáleží ako to nazveme.
Kedysi sa človek za život viac nadrel, menej toho zjedol, pramálo si zmaškrtil, nemal letnú dovolenku pri mori a možno ani neopustil dedinu. Je to pravda. Ale v nedeľu sa v kostole dozvedel prečo je to tak. Každý poznal čo je dobré a čo zlé, čo treba robiť aby prežil a tak nejako každý vedel kam patrí. 40-tničky nepotrebovali predbehnúť 20-tky, deti rešpektovali rodičov a tí svojich a každý mohol umrieť doma keď prišiel jeho čas. Neodkladali sme svojich blízkych pred televíziu či do domova a počúvali sme sa navzájom miesto toho, aby sme sledovali celebrity.
Nemám poučenie ani pointu. Iba ten dotieravý občasný pocit, že som sa mala narodiť o sto rokov skôr.
