Moja najmilšia sestra s priateľom kúpili dom v miestnej časti malej obce, ktorej obyvatelia chodia nakupovať k susedom, kde sú aspoň obchody.
Pomimo: robím vo veľkoobchode. Prišla k nám nakupovať výstavná slečna, dlhonohá štíhla blondínka okolo dvadsiatky. Vyhral ju najrýchlejší kolega, ktorý vedel po maďarsky. Kráska sa mu zverila, že si otvorila v rodnej obci (to je tá obsusedná sestrinej) železiarstvo a chcela vidieť čo sa tam predáva, ako to vyzerá a čo jej nesmie chýbať. V priebehu dlhého výkladu sa jej opýtal, prečo železiarstvo, keď o tom zjavne nemá ani šajnu. Vraj: „U nás majú všetci nejaký obchod, tak som si aj ja chcela nejaký otvoriť a takýto ešte nie je."
Ale späť k sestre. Tento rok sa pustili do rekonštrukcie "starej barabizne", ako ju s láskou prezýva. 1. júna zrámovali všetko zariadenie na kopy, pozakrývali, presťahovali sa do kuchyne a priľahlej obývačky a strhli strechu. Po týždni začalo pršať. Letné dažde, keď leje ako z krhly, je najlepšie prečkať pod strechou.
Povedali si to aj murári, a tak jedného dňa prišli mladí domov a v predsieni plávali šľapky. S kamennou tvárou preložili latu medzi dvomi prahmi.
V noci zistili, že voda je aj medzi starým a novým stropom. Bolo jej všade dosť - ale nie teplá. Do kotla napadala špina, takže nefungoval. Vlhkosť presahovala 80% vo vnútri a 70% vonku. Osprchovať sa nebolo kde.
Pršalo takmer denne. Dom vydával v nočnom tichu zvuky ako stará loď a z času načas sa voda valila z rôznych miest. Stekala aj po žiarovkách, lebo drôty ju viedli. Preto sa nesvietilo. Liala sa po stene za superdrahou telkou a pomedzi káblovanie počítača.
Po pár daždíkoch boli mokré všetky steny a v milovaných knihách sa začali vlniť stránky.
V pôvodnom plafóne si cieľavedomo vyvŕtavali dierky, ktorými vypúšťali vodu do rôznych kuchynských nádob, spolu hádam sto litrov. Pomedzi to sa plavne premiestňovali a uhýbali zverom. Majú psa, vtáčiky a týždeň pred prestavbou pribudlo malilinké mača.
Keď už boli z celej situácie takmer na nervy, prišiel čas na skvelý koncert. Chlap domu sa vybral odreagovať na Depeche Mode, cestou domov dostal šmyk a rozbil auto. Samozrejme - definitívne a neopraviteľne.
Ešte v ten týždeň zistili, že im chýba jeden z vonku umiestnených operencov. Už deň predtým vyzeral zle, ale dýchal a miesto medzi priateľmi mu právom patrilo. Pýtali sa murárov, kam zmizol. Sväto-sväte tvrdili, že ho pochovali.
Sestra však svoje zvieratá miluje a chcela miesto posledného odpočinku vybrať sama - a tak robila scény dovtedy, kým nezistila, že murári klamali a farebný obľúbenec sa váľa niekde u susedov za plotom. Vraví sa síce, že odpúsťať je božské, ale my sme predsa len iba ľudia...
Stres sa ešte stále stupňuje - kocúr vyderavil matrac na spanie, ďalší vyfučal sám, predsieň stále zateká, pes chodí na povalu vyžierať zvyšky po krovároch a v záhrade sa urodili metráky marhúľ, ktoré už niet komu a kam dávať... A to zďaleka nie sú jediné príležitosti na hádku a ventilovanie napätia dvoch vynervovaných ľudí.
Obľúbený spôsob mojej sestry je cigareta. Ale priateľovo nezlomné presvedčenie o nevhodnosti tohto konania ho viedlo k šalamúnskemu riešeniu. Kúpil jej elektronickú cigaretu. Tá je síce super v obývačke, ale nasupenému opieraniu o stenu v oblačisku dymu sa to ani zďaleka nevyrovná.
Vôbec sa preto nedivím, že segra už neznáša všetko živé.
Obzvlášť komáre, ktorých sa urodilo neúročne, hneď po nich kocúra, lebo škriabe a hryzie, psa (otravuje a žiarli na kocúra), štebotavce (ráno ziapu), murárov (kľudne by mohli ležať v prachu za plotom - keď dokončia), autobusy, ktorými sa v tomto teple prepravuje hodiny do práce a späť. Jednoducho všetko.
Desím sa, čo nastane, keď začnú vybaľovať z premočeného igelitu všetky tie zabalené nábytky, sedačky a posteľ.
Ešte stále vám vadí počasie? Dajte vedieť - zariadim výmenný pobyt.
A čerešnička? Zase sme nič nevyhrali...