Kam kráčaš, Európa?

Dnes je to inak. V záujme európskej budúcnosti hádžu štáty svoje dejiny za hlavu. Na zahranično-politickej úrovni sa v mene zjednotenia marginalizujú všetky rozdiely jednotlivých etník a národniarstvo sa posúva na úroveň kultúrnu a regionálnu.
Je ale skutočne možné v širšom kontexte vymazať históriu jednotlivcov a nahradiť ju novou, európskou? Veríme, že sa ľudsvo zmenilo natoľko, že potlačí svoje pradávne pudy? Alebo za niekoľko dalších desaťročí tlak vzájomných ústupkov a nátlakov zo strany Bruselu v prospech väčšiny opäť vyvolajú vzájomné animozity minulosti?
Len v neďalekej minulosti riešili naši zástupcovia bez nás slovenskú samostatnosť a dnes sa jej, opäť bez nás, vzdávajú. Prezentujú sa ako mierumilovní a kozmopolitní. Nepýtajú sa, či sme takí aj my a či chceme aby v Bruseli rozhodovali o nás bez nás, bez konkrétnej a relevantnej možnosti ovplynovať výsledok. Europoslanci už nebudú musieť hľadať kompromis. Stačí, keď sa niekoľkí kdesi dohodnú čo sa bude ako diať a kedy. Môže to byť jednoduchšie?
Snaha podmieniť schválenie Lisabonskej zmluvy lepším tlačovým zákonom prišla navnivoč z rovnakého dôvodu. Poslanci za maďarskú menšinu do spoločnej Európy chcú. Sľubujú svojim voličom liberálnejšie prostredie a zároveň ochranu niekoho „vačšieho“, kto má dosah aj na „národniara“ Slotu. Ako im ale dokážu zabezpečiť dobré susedské vzťahy doma vo svojej dedine?
Lisabonská zmluva tak prebehla médiami, ale žiaľ bez vysvetlenia skutočnej podstaty dokumentu. A tak sme pre lampu nevideli slnko. Pretože dnes má málokto odvahu postaviť sa voči takému molochu aku EÚ.
Trúfli si na to Íri. Po ich zamietavom postoji sa objavil v zahraničnom denníku dokonca názor, že by mali z únie vystúpiť. Hneď som si spomenula na heslo: „Kto nepije s nami, pije proti nám“ tak známe z nedávnej minulosti.
Francúzske noviny naopak podotkli, že sa zdá, že cesty politikov neodrážajú očakávania voličov. Koho však dnes, pri množstve administratívy a byrokracie, pri záľahe pracovných miest a nečakaných príležitostí zaujíma obyčajný človek.
Dnes už sú zrejmé snahy o obnovenie integračného procesu. Výzvu sa rozhodol prijať francúzsky prezident napriek tomu, že euroústavu odmietli aj francúzski občania. Politici, napriek hlasu ľudu, znovu vyberú lyžičku, premiešajú, prelejú do iného hrnčeka a ponúknu nám tú istú šálku kávy. Íri si o rok zahlasujú znovu a napokon nás do tej Európy dokopú. Aj nasilu. Ako by to vyzeralo, keby nám, nechápavým, neurobili dobre. My predsa nemôžeme vedieť čo nám treba.
V tomto sa myslenie tých hore už po storočia vôbec nezmenilo. Napokon, ak sa nezadarí, vinník sa už niekde nájde.