Rovnako, ako sú dostupné na úver veci, sú aj hlasy. Nie je to trestné, ale nesie to so sebou úverové riziká. Pretože úroky platíme stále my. Samozrejme - poskytovateľovi. Nikto nám nedá nič zadarmo a investujeme vždy s vidinou zisku.
Komunálne voľby sú oproti iným špecifické. Kým v ostatných voľbách volíme zástupcov veľkých strán a neznámych, v komunále sú to naši susedia, kolegovia či známi našich známych. Navyše rozhodujeme o našich peniazoch, ktoré užívame priamo a nie formou všeobecných služieb štátu. V mestách platíme miestne dane, chodíme na kultúru či šport, sme na ne odkázaní v čase núdze, v starobe a naše deti tu navštevujú školy a škôlky. Presne vieme, čo potrebujeme, môžeme kontrolovať, či kompetentní pracujú pre nás, alebo sa snažia vyhovieť len vlastným ambíciám alebo potrebám vyvolených.
Mnohých poznáme z videnia či z počutia. Aspoň by sme mali. Človek, ktorý sa uchádza o našu priazeň, by mal za sebou už niečo mať. Nie iba reči, ale aj skutočné výsledky, či minimálne predstavu, ako konkrétne robiť veci inak. V opačnom prípade nám neponúka nič.
Každý kandidát by mal do kampane investovať aj čas na oboznámenie sa so zákonmi z oblasti samosprávy, nie iba peniaze do krásneho letáku či bilbordu. Mali by ste mu uveriť, že dokáže byť prínosný a nepredá vás pri prvej príležitosti. Neostane sedieť, keď vás treba brániť a nebude unavený, ak pôjde do tuhého. Využite príležitosť zastaviť ho na ulici. Nevadí, že nič nechcete. Dozviete sa, či bude trpezlivý v prípade, že ho budete potrebovať. Venujete tak trochu času budúcnosti vášho mesta. Ak to neurobíte, vaša apatia a malovernosť vám prinesie budúcnosť lacných a predajných.
Včera som kráčala mestom a videla som aj miesta, kde pred štyrmi rokmi, v čase volieb, lanárili ľudí za úplatu. Za pár drobných, za guláš. Nič nezvyčajné, lebo sa to deje zas a znova. Kandidáti uchyľujúci sa k takýmto praktikám tým poukazujú v prvom rade na vlastné hodnoty a česť v súťažiach. Majú strach vyhrať poctivo a preto si dôveru kupujú. Nemajú čo ponúknuť a tak dávajú jediné, čo majú a čo poznajú - lož a judášsky groš.
Česť sa ale nedá kúpiť a bohatstvo málokedy chodí ruka v ruke so slušnosťou. Guláš, pivo, nejaké to euro predsa nemôžu byť kritériom na mandát pre niekoho, kto bude rozhodovať o osude mesta. Ide o hlavne o službu obyvateľom, nie vlastnému vrecku, či suite verných.
Ľahostajnosť versus slušnosť je pre mňa zásadnou otázkou v komunálnych voľbách. Nenechajme slušnosť zatlačiť do kúta záujmami jednotlivcov, ktorí bezohľadne idú za svojím cieľom. Neverte, že peniaze investované do kupovania hlasu nechcú späť. Naopak. Veria, že sa im mnohonásobne vrátia. Preto nenechajme slušnosť zahynúť!
Text má nabádať k premýšľaniu, nie k preferenciám.
