Dnes ráno som však zistila, že som nacionalista. Sedela som pred televízorom a dívala sa na maďarského premiéra ako kritizuje políciu a nás všetkých za ochranu seba a majetku našich športových klubov. Na fanatikov, čo majú plné ústa rečí o neslobode v Karpatskej kotline a o vojne čo sme vraj vyhlásili Maďarom, pálenie vlajok a uniformy akýchsi gárd. Napriek podvedomému obrazu Jána Slotu, ktorý bľabotavo posiela našich do tankoch na Budapešť som bez rozmyslu naštvano vyhlásila, že by som ich hnala za Dunaj - všetkých.
Nech si idú gazdovať na pustu a užiť si slobodu tam, kde si budú môcť robiť čo chcú. Medzi svojich, čo sa chodia vybúriť k nám, akoby nám vlastní vandali nestačili. Možno zistia, že ani tam nebudú môcť beztrestne demolovať cudzí majetok.
Nikdy sa mi nepáčili svadby začínajúce maďarskou hymnou či maďarské vlajky na zápasoch slovenských klubov. Veď futbalisti aj nevesty vyrástli na slovenskom chlebe a ich honoráre platia naše kluby. Užívajú s nami spoločné pôžitky našich daní, pôdu našich otcov. A našich myslím rovnako slovenských ako maďarských, poľských, rusínskych či iných. Pod jednou správou našej vlády a parlamentu.
Že akou? Takou, akú sme si zvolili a zaslúžili. Zloženú zo Slovákov aj Maďarov. Ale keď vidím maďarského poslanca, ktorý sa tvári, ako by nebol toho súčasťou, tak by som ho bila. Doslova. A viem, že by sa ku mne pridal aj kolega – hrdý Slovák maďarskej národnosti. Nabudúce takých voliť nebude.
Verím, že ma táto zlosť na Maďarov zase prejde a dúfam, že rozumných ako môj kolega bude mnoho. Potom tu bude menej takých ako dnes, ktorí podporujú rastúcu zlobu medzi nami, radovými občanmi, ktorí sa politickým sporom veľkých vyhýbajú. Ubudne odporných káuz ako je futbal či Hedviga /stojím za ňou/ a politici sa začnú venovať tomu, čo je ich skutočnou úlohou. Zabezpečovať rastúcu životnú úroveň, dobré podmienky pre podnikanie, kvalitnú legislatívu a vymožiteľnosť práva.
